Všetky sakrálne záležitosti keltskej society mali na starosti príslušníci kléru - druidi. V rámci spoločenstva mali privilegované postavenie, neplatili dane, ani sa na nich nevzťahovala vojenská služba. Títo kňazi, ktorých pôvod podľa Ceasara treba hľadať na území Británie, zabezpečovali predovšetkým všetky obety a vykladali náboženské otázky, ich funkcia však kumulovala aj mnohé svetské kompetencie – ako súdne spory, aj výkon trestného práva. Najvyššou formou trestu bola exkomunikácia – vyradenie obvineného zo všetkých bohoslužieb a účasti na verejnom živote. Na čele druidov stál najvyšší kňaz a ostatní sa mu museli podriadiť. O mimoriadnom postavení tohto veľkňaza v spoločnosti svedčí aj Ceasarova informácia, že o túto pozíciu sa neraz viedli aj bojové stretnutia. Druidi ovládali celé duchovné bohatstvo keltského národa, od empirických poznatkov z oblasti astronómie, liečiteľstva, lekárskych vied, matematiky a znalosti písma (hoci zaznamenávať tieto poznatky písomne bolo prísne zakázané). Rovnako však boli aj akousi pamäťou národa – uchovávali legendy, mýty, kódexy, filozofické traktáty a historické udalosti a odovzdávali ich z pokolenia na pokolenie prostredníctvom naratívneho výkladu. Nepochybne ovládali aj tajomstvo výroby rôznych drog, opiátov a samozrejme alkoholických nápojov, ktoré sa konzumovali iba pri výnimočných príležitostiach. Pri exekúcii a prinášaní obiet asistovali druidom nižšie postavení proroci – tzv. vates, ktorí asi vykonávali aj popravy.

V tradičných predstavách je druidský kňaz ezoterická bytosť – starší pán s bradou v dlhom bielom rúchu s typickým šperkom – torquesom, ktorý nosili na krku príslušníci keltskej spoločnosti, v ruke s kúzelnou paličkou, prípadne so zlatým kosákom na zbieranie imela. Je pravda, že tieto predstavy sú dielom romantických autorov a skutočnú výbavu druidov nepoznáme, nakoľko hroby v ktorých by mohli byť uložené ich pozostatky, z archeologických nálezov prakticky neevidujeme. Len z dedukcie môžeme uvažovať, že do ich inventára patrili aj chirurgické nástroje, rôzne amulety, počítacie pomôcky a iné magické parafernálie. Z písomných prameňov vieme, že počas obradov používali aj rôzne, najmä však zvieracie masky, o čom však z nášho územia dôkazy úplne chýbajú.

Súčasne sa uskutočňovali obety, ako spôsob naklonenia si priazne duchov, ktoré mali neraz až orgiastický charakter a dochádzalo pri nich aj k obetovaniu ľudí a zvierat. Zmyslom bolo nasýtiť návštevníkov z oného sveta, aby počas zimy neškodili živým a nevracali sa po nich v podobe smrti. Pozostatkom po tomto pohanskom rituáli je dodnes uctievaný kresťanský Sviatok zosnulých a Všechsvätých, kedy sa zapaľujú sviečky a konajú sa bohoslužby. Sviatok Imbolc spadal na 1.-2. februára a súvisel s prvým vrhom oviec a kôz, ktorý znamenal počiatok ich laktácie. Dni sa začali pomaly predlžovať a vegetačný cyklus smeroval ku jari. V dnešnej tradícii ho poznáme v podobe Hromníc.

Hlavnými aktivitami na Havránku bolo popri krutých popravách hlavne spaľovanie obetín na vydláždených plochách. Tie pozostávali z rôzneho sortimentu poľnohospodárskych produktov, šperkov, kovového náradia a ojedinele aj bronzových nádob, nechýbajú však ani importované výrobky – toaletné potreby aj drevené predmety. Kňazi poverení vykonávaním procesií pravdepodobne prijali a očistili tovar určený na spopolnenie (nie je vylúčené že na to slúžilo ohradené nádvorie), naporciovali mäso obetovaných zvierat – najčastejšie hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec a kôz, výnimočne psa a srnca. Časť sa vyčlenila na kremáciu, zvyšok bol súčasťou kultovej hostiny. Spaľovanie prebiehalo za účelom vytvorenia „dymovej scény“, ktorá tvorila efektnú kulisu, zároveň stúpajúci dym mal uzmieriť nebeské božstvá. Zvyšky vonnej živice nájdené v spálenisku dokladajú, že nemalý význam mali aj vône, ktoré sa pritom uvoľňovali.

Desivou kapitolou kultových rituálov na Havránku je obetovanie ľudí, o čom svedčia početné kostrové pozostatky nájdené v dvoch šachtách. Ich antropologická analýza priniesla prekvapivé zistenia. Celkovo bolo usmrtených minimálne 10 jedincov vo veku od 16 do 40 rokov, ich počet však bude určite vyšší. Minimálne päť kostier patrilo ženám, jedna mužovi, zvyšok sa však nepodarilo určiť. Je zvláštne, že v troch prípadoch sa zistili patologické zmeny na lebke a kostiach, stopy po zápaloch a deformitách, ktoré niečo naznačujú o tom, koho obetovali. V mnohých obdobiach praveku je veľa dokladov, že pri krvavých rituáloch sa uprednostňovali jedinci, ktorí boli odlišní. Telesná, či duševná porucha bola zdrojom ich výnimočného postavenia v spoločnosti.

Podobná situácia bola zistená v horskom teréne nad obcou Prosné, okr. Považská Bystrica, na prechode dvoch dolín. Aj tu bola ústredným centrom kultu 70 cm do podložia vyhĺbená hlboká šachta, s organickou výplňou v ktorej sa našli ľudské kosti najmenej piatich mužov vo veku okolo 40-50 rokov, časti skeletov boli taktiež rozptýlené v okolí jamy. Aj v tomto prípade boli skelety iba parciálne, zväčša lebky bez tváre a koncové časti končatín, takže tu nachádzame analógiu s marským kultovým okrskom. Popri ľudských zvyškoch boli zistené aj kosti dobytka, sliepky a dokonca vlka a medveďa. Nad šachtou bola rovnako vztýčená drevená stéla vo funkcii totemu, alebo symbolu kmeňového božstva. V bezprostrednom okolí sa kumulovali na pomerne malej ploche pozostatky dláždeného žiaroviska na ktorom sa našli ohňom deformované bronzové, sklené a železné predmety a aj jedna zlatá minca typu Aténa Alkis. Niet pochýb, že miestne obyvateľstvo tu prinášalo a spaľovalo zvieracie aj ľudské obetiny, ktoré zostali ako pozostatok po rituálnej hostine. Zaujímavý poznatok priniesla analýza výplne kultovej jamy, ktorá dokazuje, že do jamy sa liala organická látka, s najväčšou pravdepodobnosťou popri prestížnych nápojoch (s obsahom alkoholu) aj zvieracia a ľudská krv.