Výskumom, ktorý trval štyri mesiace v náročných terénnych a poveternostných podmienkach, bolo zistené, že sa jedná o drevenú komorovú konštrukciu zapustenú do ílovitého podložia. Komora vyrobená zo smrekovca, mala dvojitú stenu, ktorá ju izolovala od okolitého terénu. Ako izolant použili stavitelia bukové drevené uhlie. Hrobka pozostávala z trámov o rozmeroch 25x15x380 cm. Dno konštrukcie bolo v hĺbke 495 cm od pôvodného povrchu, komoru prekrývali trámy s dĺžkou 440 cm. Vnútorná hrobová komora mala rozmery 170x290 cm, rozdelená bola priečkami zapustenými do drážok. Celú stavbu prekrývala sedlová strecha s trojuholníkovitými čelami, spájaná na spôsob kazetového stropu, rovnako ako podlaha.

Pri terénnych prácach bolo zistené aj to, akým spôsobom bola hrobka vykradnutá. Vykrádači vyhĺbili chodbu z južnej strany vonkajšej komory, pričom po sebe zanechali unikátne svedectvo v podobe ohnísk a zvyškov fakieľ. Po presekaní horných trámov prenikli do sarkofágu, pričom tu zanechali železnú sekeru a tri drevené lopaty. Nezastavila ich zrejme ani mŕtvola, ktorá už bola v značnom štádiu rozkladu, podľa rozvlečených častí kostry sa zdá, že niektoré časti mohli byť ešte spojené ligamentom. To by poukazovalo na dobu vykradnutia nanajvýš niekoľko rokov po pochovaní. Treba však vziať do úvahy aj konzervačnú schopnosť vlhkého prostredia, čo by mohlo ešte predĺžiť dobu, ktorá prešla od pohrebu po sekundárny zásah na kostre. Aj keď nanešťastie, hrobka bola vykradnutá ešte v staroveku, dochovaný inventár naznačuje honosnosť pohrebnej výbavy pochovaného. Aj relatívne skromné nálezy, objemom neporovnateľné oproti pôvodne pochovanej výbave, ktoré neodniesli vykrádači, však nesmierne potešili archeológov. Hovoriť možno dokonca o objave storočia.

Kto teda bol tento dôležitý nebožtík? Vďaka asi osemdesiatim dochovaným kostiam antropológ určil, že sa jednalo o 20-25 ročného mladého muža s predpokladanou výškou 172 cm. Podľa analýzy DNA sa mŕtvy narodil niekde medzi Volgou a Uralom, teda  východne od nášho územia. Nevieme však zatiaľ, odkiaľ presne sa k nám dostal a čo viedlo jeho súkmeňovcov, že ho pochovali ďaleko od jeho domoviny, v kraji pod tatranskými končiarmi. Je však nepravdepodobné, že sa vedcom niekedy podarí presne zodpovedať tieto náročné otázky. Obdobie do ktorého spadá táto udalosť bolo v Európe veľmi turbulentné, obrovské masy obyvateľstva sa dali do pohybu v súvislosti s obdobím „veľkého sťahovania národov“. Spôsobila to expanzia kočovných kmeňov Hunov, ktorým súvekí historici doposiaľ nevenovali takmer žiadnu pozornosť. Situácia sa zdramatizovala až roku 375, kedy sa po dlhodobom vojenskom  tlaku položila ríša gótskych Greutungov, sídliacich východne od rieky Dnester. Góti, ktorí pred nimi utekali na západ a juh porazili v roku 378 v bitke Hadrianopole samotného cisára Valensa, ktorý vojenský útok neprežil. Ďalší hunský vpád, ktorý v roku 395 smeroval do Karpatskej Kotliny, mal okrem iného za následok rozdelenie rímskej ríše na východnú a západnú. Nastalo obdobie chaosu a v snahe zachrániť sa pred nájazdami hunských hord sa dali do pohybu mnohé germánske aj negermánske kmene sídliace na území Európy.

Pôvodne objavené pamiatky boli prof. Budinským-Kričkom nazvané ako „prešovský typ“  a vzhľadom na podobnosť ručne robenej keramiky s keramikou „pražského typu“ bola táto skupina pamiatok prisudzovaná prvým Slovanom. Až výskumy koncom 20. storočia potvrdili že tieto sídliská vôbec nesúvisia so Slovanmi, ale majú germánsky charakter. Príbuznosť materiálnej kultúry možno vidieť skôr s pamiatkami neskorej przeworskej kultúry, rozkladajúcej sa severne od Karpát a pamiatkami neskorej čerňachovskej kultúry. Tento kultúrny zásah iste súvisí s presunom veľkej časti obyvateľstva v priebehu 4.-5. storočia, najmä smerom zo severu na juh a z východu na západ. Nové obyvateľstvo na dobu približne dvoch generácií osídlilo viaceré predchádzajúce sídliská po nositeľoch púchovskej kultúry, usadili sa však aj na nových miestach, predovšetkým pozdĺž riek a potokov. Dôkazom nepokojnej doby je využitie výšinných hradísk, na ktorých využili fortifikácie predchádzajúceho púchovského horizontu (Liptovský Ján, Liptovská Mara, Turík, Vyšný Kubín, Lazisko ) a tiež epizodické osídlenie jaskýň (Liskovská jaskyňa, Vyvieračka v Prosieckej doline, Okno v Demänovskej doline, Kaplnka v Sásovej). Významné je pre toto obdobie intenzívne kováčstvo a metalurgia opierajúca sa o miestne surovinové zdroje. Typická je keramika zdobená viacnásobnou líniou vlnoviek a masívne zásobnice s okružím, ale tiež jemná keramika s vkolkovanou výzdobou, poukazujúca na doznievajúce ohlasy vyspelého antického hrnčiarstva.

Mnohé nezodpovedané otázky o živote a smrti tohto významného člena súvekej spoločnosti sa zrejme už nikdy nedozvieme. Tak ako sa tu cudzinci náhle objavujú v poslednej tretine 4. storočia, v prvej tretine nasledujúceho sa stopy po nich zrazu strácajú. Osady a hradiská zostali opustené na takmer ďalších dvesto rokov, kedy tu na prelome 6.-7. storočia prišli prvé skupinky etnicky odlišných kmeňov, v antických prameňoch nazývaných Slovania. Počas mnohých stáročí ani len netušili, že neďaleko ich osád spočíva telo významného náčelníka, ktorý tu kedysi žil so svojou družinou a po neznámych udalostiach v relatívne mladom veku aj zahynul a bol tu pochovaný. Každopádne však tento objav zviditeľnil našu krajinu a tatranský kraj ďaleko za hranicami a aj keď sa jedná o germánskeho veľmoža, Slovensko už navždy zostane zapísané ako miesto jeho znovuobjavenia.