Je nesporné, že sexuálny styk, ako spojenie „mužského a ženského“ princípu je starý, ako ľudstvo samé a reprodukcia je samou podstatou biologickej existencie primátov. Sexualita, čiže spôsoby a formy chápania a organizovania sexuálnej túžby a z toho vyplývajúceho správania v komunite je však symptomatická len pre najmladších hominidov. Naše poznatky o prejavoch sexuálneho správania pravekých populácií sú veľmi útržkovité, pretože patria do sféry tzv. nadstavbových javov, ktoré sú nad rámcom vypovedateľnosti archeologických prameňov, najmä v dobe predliterárnych civilizácií. Čím hlbšie do praveku ľudstva ideme, tým hmlistejšie sú naše predstavy o tejto stránke našej prirodzenosti. Isté kognitívne správanie našich predchodcov v tomto smere naznačuje nález z marockej lokality Erfoud, kam zástupcovia včasných erektov (Homo heidelbergensis) priniesli zo vzdialeného náleziska silicifikovaný fragment fosilizovanej sépie, silne pripomínajúci špičku penisu s obnaženým glansom. Tento manuport datovaný do obdobia kultúry acheulén  (300.000 BC) snáď dokazuje že už včasní erekti mohli pripisovať svojim pohlavným orgánom istý ikonický, či symbolický význam.

Výnimočná estetická úroveň parietálneho umenia odráža vysoký stupeň abstraktného myslenia, imaginácie a schopnosti vyjadrovať symbolmi okolitý svet. Genderová dualita mužského a ženského princípu sa odráža aj v motívoch nástenných malieb. Predpokladá sa, že trojuholníkovité, resp. oválne obrazce (často preťaté vertikálnymi ryhami) symbolizujú ženský prvok, na druhej strane jednoduché zvislé línie, bodky a oštepy predstavujú mužský prvok. Podobne na základe analýzy jaskynných  malieb sa považuje subtílnejší kôň za mužský a korpulentnejší bizón za ženský princíp. Účelom malieb a grafitti nebolo iba  „umelecké“ vyjadrenie percepcie prežitých udalostí, ale aj plánovaných a očakávaných dejov, ktoré bolo potrebné pozitívne ovplyvniť. Zvlášť výpovedné sú scény, u ktorých je zjavná spojitosť s karpogonickou (plodivou) mágiou. Zmyslom tohto druhu mágie bolo zabezpečiť úspech pri love, ktorý bol základom koristníckeho egalitárskeho ekonomického systému a reprodukčná schopnosť lovných zvierat bola predpokladom ich dostatku. Rovnako však plodnosť ženy bola zárukou zachovania a pokračovania rodu a výchovy nových členov loveckej society. Paleolitický lovec pritom nerozlišoval fertilitu ženy a samice zvieraťa, čo naznačujú časté námety sexuálne podfarbených scén v ktorých vystupujú ľudia spolu so zvieratami. Často používané červené farbivo vo výtvarných výjavoch, kde pigment zvýrazňuje ženu (niekedy aj zviera) má zrejme aj informačný význam – symbolizuje, že „samica“ je v menštruačnom cykle a nachádza sa teda v reprodukčnom stave.

Medzi artefakty s jednoznačne sexuálnym významom môžeme zaradiť predmety stvárňujúce mužské a ženské genitálie, vyrobené najmä z kameňa a mamutoviny, predpokladať však treba aj ich drevené pendanty, ktoré sa však do súčasnosti nedochovali. Zaujímavé sú hlavne realistické stvárnenia penisu, ktoré sú vôbec prvými historickými reprezen- táciami mužskej sexuálnej vitality a symbolmi potencie. Zrejme najstarší falus sa našiel v spektakulárnej jaskyni Fels Höhle, v Švábskej jure, pri nemeckom Ulme. Jedinečný nález z obdobia magdaleniénskej kultúry mal dĺžku dvadsať centimetrov a šírku tri centimetre. Jeho unikátnosť ešte zvýrazňovala leštená úprava povrchu, ktorá je charakteristickým technologickým postupom pre podstatne mladší neolit. Okrem toho sa tu tiež našiel unikátny závesok v tvare obnaženého penisu, vytvarovaný z očného zubu jaskynného medveďa. Pôsobivá kolekcia skulptúr spodobujúcich mužský úd pochádza z francúzskych jaskýň La Madeleine, Blanchard, Le Forne du Diable a Roc de Marcamps. Rôzne veľké falusy, s obnaženým žaluďom,  vyrobené z kosti, parohu a kameňa sú dokonalou ukážkou sochárskej zručnosti cromaňoncov v tejto časti Európy v staršej dobe kamennej. Ich precízne a realistické stvárnenie predpokladá, že autorom slúžili ako predlohy konkrétni muži. Vzhľadom na čas potrebný na pretvorenia amorfného kusu materiálu na pôsobivú erotickú plastiku je nutné predpokladať opakované návštevy živej predlohy u autora, čo priam evokuje možnosť, že opakovaná erekcia sa dosahovala masturbáciou, resp. orálnym sexom.

Najstarším umeleckým prejavom, nielen tohto druhu, ale zrejme najstarším dokladom figurálneho umenia vôbec, je iba prednedávnom objavená unikátna skulptúra, ktorú praveký lovec vyrezal z mamutieho klu pred 35.000 rokmi. Našla sa v nemeckej jaskyni Hohle Fels a je datovaná do kultúry aurignacien (35.000-27.000 BC), je teda asi o päť tisíc rokov staršia, ako všetky dovtedy známe „Venuše“. Namiesto hlavy má soška závesné očko, má nadmieru vyvinuté dopredu smerujúce prsia, široké plochejšie brucho a predimenzované vonkajšie rodidlá. Jej „venušin pahorok“ je oddelený od ostatnej, ventrálnej časti, hlbším horizontálnym zárezom. Medzi najpôsobivejšie „dámy z doby kamennej“ nesporne patria figúrky, ktoré reprezentujú mobilné umenie stredodunajského gravettienského okruhu (pavlovien). Prvou z nich je nesmierne umelecky pôsobivá „Willendorfská venuša“ z dolného Rakúska. Je vytesaná z kusu kreveľa, má mohutné prsia a hlavu zdobenú účesom. Najmohutnejšia tuková zásoba je v torakálnej oblasti. Soška má zreteľne viditeľné stydké pysky, avšak chýba akýkoľvek náznak pubického ochlpenia. Namieste je otázka, či už v tomto období nemohlo byť ochlpenie cielene depilované. Oproti tejto skulptúre stojí rovnako pôsobivá a nemenej slávna moravská „Věstonická venuša“. Jej výnimočnosť spočíva predovšetkým v materiáli, z ktorého je vyrobená. Vymodelovaná bola z hlineného cesta s prímesou sadzí a drvených kostí a následne vypálená ohňom. Spolu s niekoľkými ďalšími predmetmi z oblasti Pavlovských vrchov patrí k najstarším hlineným nálezom na svete a predišla tak neskorší objav keramiky neolitickými roľníkmi o pekných pár tisícročí. Na rozdiel od rakúskeho nálezu má hruškovitý tvar tela, štíhlejší hrudník, dlhšie a ovisnutejšie prsia a najširšiu časť v driekovej oblasti. Na hlave sú zvýraznené dve šikmé oči a úplne chýba znázornenie pohlavných orgánov. Niektorí autori v nej vidia kryptogram v ktorom je symbioticky sa vyskytujúci ako ženský, tak mužský symbolizmus.

Zaujímavou kategóriou sú tzv. androgynické plastiky, na ktorých sa prelínajú ako mužské, tak ženské prvky. Takýto nález pochádza z francúzskej jaskyne Grotte du Placard. Štylizovaná postava z jelenieho parohu bola vytvarovaná s čepeľovitým trupom spodobňujúcim falus, na báze však bola medzi dvoma krátkymi nohami zvýraznená vulva so zdôrazneným strniskom na „venušinom pahorku“, ktoré sa pri otočení menilo na varlatá. Najznámejšie androgynické plastiky sa našli v Mezine na Ukrajine, v Savignane pri Trasimerskom jazere, Milandes vo Francúzsku a v Nab Head St. Bridges. Symbióza ženského a mužského elementu v takomto druhu umeleckého prejavu predpokladá určitú vyváženosť vo vnímaní postavenia oboch pohlaví v civilizácii európskej doby kamennej a naznačuje čo to aj o hierarchickom usporiadaní súdobej spoločnosti. Aj keď pre paleolitické obdobie môžeme uvažovať o spoločenskej organizácii s istým významnejším postavením ženy, skôr však v rovine spoločensko-organizačnej (niekedy nesprávne označovanom pojmom matriarchát), muž si podvedome určite tiež uvedomoval svoju úlohu pri oplodňovaní a otcovstve. Oveľa pravdepodobnejšie je však rovnocenné postavenie oboch partnerov, ktorí zastávali rovnako dôležitú rolu pri splodení potomkov a ich ďalšej výchove. Kopulácia, gravidita, menštruácia, laktácia a pôrod pritom boli jasne zakotvené v ich mysli a chápané ako integrálna súčasť životného cyklu. Početné archeologické nálezy nás teda bez pochybností presviedčajú o význačnom postavení sexuálnej aktivity a partnerského života, ktoré zohrávali nezastupiteľnú rolu v procese „civilizačnej a emočnej evolúcie“ už pred desiatkami tisíc rokov.