Ľudské kosti, predmety z nich a otázka kanibalizmu v slovenskom praveku
- Maska z ľudskej lebky z kultovej jaskyne Babská diera pri Silici, doba bronzová
V nasledujúcich riadkoch sa stručne budem venovať problematike izolovaných kostí, častí ľudských skeletov a intencionálnym zásahom na nich, ktoré sa pokladajú za doklad antropofágie v praveku, najmä v neolite, eneolite a dobe bronzovej. Nie je cieľom vyzbierať všetky nálezy zo Slovenska, pravdepodobne by to ani nebolo možné. Skôr sa budeme venovať problematike pôvodu izolovaných kostí na sídliskách, možnosti ich interpretácie, ale aj výpovednej hodnote. Najjednoduchšie vysvetlenie pôvodu izolovaných ľudských kostí v sídliskových objektoch a vrstvách je, že na sídlisku boli neúmyselne porušené hroby alebo skelety v objektoch. K takýmto prípadom iste dochádza najmä na polykultúrnych lokalitách. Niekedy sa takéto kosti sekundárne dostanú do objektu alebo do hrobu (k narúšaniu hrobov dochádza aj na pohrebiskách).
- Amulety z ľudských kostí z doby bronzovej
Ďalšie výklady pôvodu kostí na sídliskách sa už dotýkajú rituálnej sféry. Môže ísť o sekundárne otváranie hrobov (hrobov v sídliskových objektoch) alebo iné postmortálne praktiky. Časť kostí, najmä v obdobiach, keď nemáme doložené pohrebiská, môže pochádzať práve z takýchto „nerituálnych“ pohrebov. Iné možnosti prítomnosti ľudských kostí na sídliskách môžu spočívať v ich neobvyklosti. Okrem magických praktík, mohlo ísť aj trofeje alebo výstražné znamenia, napr. vystavené pri vstupe do osady. Intencionálne zásahy na kostiach, stopy po orezávaní, sekaní, lámaní a drvení kostí sa interpretujú ako doklad antropofágie, keď zámerom bolo z kostí získať špik, napr. objekt 92 zo Štúrova. Išlo o elipsovitú jamu s plochým dnom a šikmými stenami, ktoré sa smerom nahor zužovali. V hornej vrstve výplne jamy boli objavené malé i väčšie fragmenty ľudských kostí z viacerých jedincov. Nižšie sa našla 10 cm mocná vrstva sivej hliny so schránkami lastúrnikov. Pod ňou ležala kompletná kostra v skrčenej polohe, s trupom na chrbte a doprava zohnutými dolnými končatinami, orientovaná v smere východ-západ, s pohľadom na sever. Takmer celé dno jamy (aj pod kostrou) bolo pokryté lastúrami v počte asi 300 kusov. Podľa antropologického určenia bola v objekte uložená pravdepodobne žena vo veku 30-40 rokov. Izolované kosti pochádzajú z viacerých jedincov, ktoré nesú stopy po opálení a vyberaní špiku.
- 2. Kostry novorodencov s kostrou psa a ďalšími ľudskými kosťami na neolitickom sídlisku v Blatnom
Na zlomkoch kostí zo sídliska badenskej kultúry v Bajči sa zistili stopy po ohni. Lomy kostí nasvedčovali, že sa dostali už do objektu v zlomkoch. Nedá sa však určiť, či boli polámané násilím, alebo po exhumácii z iného rozrušeného objektu či hrobu. Intencionálne zásahy ostrým predmetom sa nezistili. Takéto zárezy sú dokladom odstraňovania mäsa alebo zvyškov mäkkých tkanív. Ďalším miestom, kde sa môžeme stretnúť s izolovanými ľudskými kosťami sú kultové miesta alebo objekty. V Topoľčanoch sa na kultovom mieste okrem iného našli zámerne rozdrvené a rozsekané ľudské kosti.
Izolované kosti so stopami po ohni nemusia byť tiež dokladom kanibalizmu, napr. v badenskej kultúre sme sa stretli so zvykom zapálenia (očistného?) ohňa na telách. S týmto zvykom sme sa stretli nielen na pohrebiskách, ale aj v sídliskových objektoch. Je teda možné, že na povrch sa dostala takto „očistená“ kosť. Samozrejme, môže ísť aj o prozaickejšiu ríčinu, že kosti boli opálené preto, lebo sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako so zvieracími kosťami alebo iným sídliskovým odpadom. Príkladom by mohol byť vyššie spomenutý prípad z Bajča.
- Kostra ženy v sídliskovej jame v Štúrove, zasypaná lastúrami a kosťami z ďalších jedincov.
Výnimočný objav pochádza z Mostnej ulice v Nitre. Z čiastočne porušenej sídliskovej jamy pochádza hrncovitá až zásobnicovitá nádoba, v ktorej bola ľudská lebka a aj niekoľko ďalších ľudských a zvieracích kostí. Z výplne jamy sú ešte zlomky nádob, ktoré umožňujú datovať uvedený celok do začiatku strednej doby bronzovej, do počiatku karpatskej mohylovej kultúry. Podľa antropológa J. Jakaba bola lebka aj kosti uvarené, na lebke boli viditeľné záseky sekerou. Ľudská varená lebka v nádobe pravdepodobne nie je úplne unikátny doklad antropofágie na Slovensku. Podobný nález bol nedávno zistený vo Vrábľoch a dva nálezy lebiek v nádobách zo staršej doby bronzovej boli objavené v minulosti na Morave na Cezavách u Blučiny a v Hodonicích.
Okrem stôp opálenia dokladá tepelnú úpravu kostí tzv. hrncový lesk. Ide o hladký lesk na koncoch kostí, ktoré boli varené v prehistorických nádobách na získanie kostnej drene či tuku. Ak sa kosti varia a miešajú v nádobe s vnútorným povrchom z drsného piesku, zrnitý vnútorný povrch nádoby vyhládza okraje kostí. Lesk vidieť aj voľným okom, pod rastrovacím mikroskopom sa ukazujú škrabance. Chýbanie lesku však nevylučuje varenie či konzumovanie kostí. Tento znak sa všeobecne neuznáva za dôkaz kanibalizmu, dokladá však tepelnú úpravu kostí, napr. pri výrobe artefaktov.
- Rozseknutá hlavica femuru so stopami tepelnej úpravy z Budmeríc. Staršia doba bronzová, maďarovská kultúra
Z obdobia praveku sa pomerne zriedkavo zachovávajú aj artefakty vyrobené z častí ľudského tela. V našom prostredí sú najčastejšie dochované artefakty z kostí a zubov, v oblastiach rašelinísk sa však zachovajú aj organické nálezy, v našom prípade ide o výrobky z ľudskej kože. Najstarším artefaktom zo Slovenska je náhrdelník z ľudských zubov, ktorý sa našiel na pohrebisku kultúry s lineárnou keramikou v hrobe 19 v Nitre, v ktorom bol pochovaný asi 40-ročný muž na ľavom boku. Náhrdelník tvorilo päť ľudských a dva zvieracie zuby zo psa alebo líšky. Všetky boli prevŕtané. Ľudské zuby podľa antropologického určenia boli: dva rezáky zo sánky, jeden očný zub z hornej čeľuste, ďalší očný zub zo sánky (ženský?) a premolár (ženský) zo sánky. Ojedinelý prevŕtaný ľudský zub pochádza z paleolitickej lokality v Dolních Věstoniciach, ďalší pochádza z Pavlova. . Zo staroneolitickej lokality Werneck-Zeusleben v Bavorsku je zo sídliskovej jamy náhrdelník zostavený z ľudských zubov. Je pravdepodobné, že okrem trofejnej mohli mať náhrdelníky aj apotropajnú funkciu.V Bratislave-Mlynskej doline sa našla v objekte kultúry so staršou lineárnou keramikou za chrbtom pochovaného dieťaťa kalota z ľudskej lebky, ktorá mohla predstavovať tzv. lebečnú čašu. Podobne v Patinciach sa v chate zo staršej doby bronzovej v predpecnej jame našiel hrob v pithoi, kde spolu s kostrou dieťaťa boli nájdené zvyšky lebky dospelej osoby. Lebečné čaše sa nachádzajú už na paleolitických náleziskách. Interpretácia, že ide o artefakt, však nie je vždy jednoduchá.
- Lebka v nádobe věteřovskej kultúry zo staršej doby bronzovej z lokality Blučina Cezavy na Morave.
Hrana čaše nebýva totiž obrúsená, ale obitá, mohlo by teda ísť o otváranie lebky z iného dôvodu a vzniknutý artefakt nemusel byť použitý ako nádoba. V jaskyni Isturitz sa na lebečných kostiach našli jednoduché rytiny. Široký prehľad nálezov lebečných čaší z praveku i historických období, správ aj jazykovedných údajov ukazuje, že lebečné čaše sa objavujú prakticky po celom svete. Archeologické nálezy sa neumožňujú vyjadriť, či ten ktorý nález je prejavom úcty k mŕtvemu, alebo ide o trofej. Paralely sú hojné k obom variantom. Idea lebečných pohárov nepochybne pôsobila pri vzniku pohárov z ľudských skalpov. Skalpové poháre sa v európskom praveku vyskytujú priebežne v eneolite až dobe laténskej. Zachovávajú sa však len v prostredí schopnom konzervovať organický materiál, v tomto prípade v rašeliniskách, kde boli deponované ako obete. Podobne ako pri čašiach z ľudských lebiek slúžili skalpové nádoby skôr na rituálne účely. Napríklad Hérodotos píše, že u Issedónov v prípade úmrtia otca, všetci príbuzní priženú ovce a obetujú ich. Keď potom ich mäso rozrežú, rozrežú aj zomretého rodiča svojho hostiteľa. Všetko mäso zmiešajú a predložia k hostine. Z hlavy nebožtíka stiahnu kožu, hlavu očistia a pozlátia a potom ju používajú ako posvätný symbol, ktorému každoročne prinášajú veľké obete. Ako skalpovanie by mohli byť interpretované zárezy na niektorých lebkách. Skalpovanie popisuje Hérodotos aj u Skýtov. Malo trofejný charakter. Ľudské skalpy používali ako utierky, ozdoby úzd konských postrojov, alebo ich zošívali do plášťov.
- Maska z ľudskej lebky mladej ženy z Devína. doba bronzová
V niektorých prípadoch sťahovali skýtski bojovníci aj kožu z rúk svojich obetí a vyrábali z nej kožu na tulce. Inokedy stiahli kožu z celého človeka a napnutú ju vozili na koni. Zo sídliska želiezovskej skupiny v Bajči pochádzajú z objektov 267, 571, 659 masky vyrobené z tvárovej časti ľudskej lebky. Čiastočne upravená tvárová časť ľudskej lebky pochádza z opevnenej osady v staršej doby bronzovej vo Veselom. S výhradou je možné priradiť sem aj opracovanú čelovú kosť z Nitrianskeho Hrádku. Najznámejšie sú však masky a ich polotovary z lebiek kyjatickej kultúry z jaskýň Babská diera, Majda – Hraškova. Najnovší prípad s nie celkom istými nálezovými okolnosťami (porušený hrob?), pochádza z Devína. Kultové masky z lebiek sa vyskytujú v rôznych kultúrach a ich interpretácia ponúka viac možností (napr. kult predkov?). Ich kultový význam je však prijímaný jednoznačne. S pokračovaním stavu bádania na Slovensku sa rozširuje aj počet nálezov z iných období, nielen neskorej doby bronzovej. Okrem masiek z lebiek sa stretávame aj s inými typmi artefaktov, ktoré možno interpretovať ako amulety. V Zemplínskych Kopčanoch sa na sídlisku badenskej kultúry našla lebečná kosť s rytou výzdobou. Pod lebkou mužského jedinca v hrobe 88 na pohrebisku zo staršej dobe bronzovej v Branči sa našiel úlomok ľudskej lebky, interpretovaný ako amulet. Rovnakú funkciu zrejme mali aj prevŕtané hlavice kĺbov stehenných kostí z Gáňa a Hodoníc na Morave. Uvedené prípady sú väčšinou publikované len informatívne alebo nemajú dostatočnú výpovednú hodnotu. Vo všeobecnosti môžeme vyjadriť názor, že ide o predmety s trofejnou, magickou alebo apotropajnou funkciou. K tomuto názoru vedie samotné nezvyčajné použitie materiálu – ľudskej kosti.
- Ľudská stehenná kosť s prevrtmi, tzv. korčuľa, z Ivanovíc na Hanej na Morave
Z ľudských kostí sa však vyrábali aj predmety, ktoré nie je možné interpretovať inak ako nástroje. Ide o tzv. korčule. Spravidla ide o dlhé kosti s jedným alebo viacerými prevrtmi. Ešte v novoveku sa podobné tvary skutočne používali ako korčule, v praveku však zastávali inú funkciu. Na Slovensku sa (zatiaľ?) nenašli, dva exempláre z mladšej doby bronzovej sa našli na Morave a v Čechách sa údajne zistili už v eneolite. Ich funkcia nie je istá. Podľa analýzy pracovných stôp na „korčuli“ z Ivanovíc na Hanej, slúžila zrejme na prácu s mäkkým organickým materiálom, napr. ako hladidlo pri opracovaní kože. Keďže v praveku sa stretávame s pracovnými činnosťami, ktoré boli silne ritualizované (najvýraznejšie sa prejavuje tavba kovov), je možné, že aj zmienený predmet mal popri pracovnej aj magickú funkciu.
Najväčší pokrok v tejto problematike u nás bol dosiahnutý pri tzv. trepanačných rondeloch z doby laténskej. Slovenské nálezy (Senec, Levice, Včelínce) boli podrobené antropologickej analýze. Zistilo sa, že nejde o trepanačné „výrezky“ lebky po operácii živého jedinca. Všetky terčíky boli vyrobené z tepelne upravených kostí mŕtvych jedincov, včelínsky nález bol ešte len v štádiu polotovaru.
- Lebečné čaše v nemeckom Herxheime. Neolit, kultúra s lineárnou keramikou.
Zaujímavý nález pochádza z kultovej studne otomanskej kultúry v Gánovciach. Medzi inými výnimočnými nálezmi sa nachádzali tri kosti ruky (ulna, rádius, humerus) spojených bronzovými náramkami. Nejde o typický artefakt, keďže kosti nie sú opracované. Je pravdepodobné, že išlo o akúsi relikviu, ktorú pred hodením do studne starostlivo opatrovali. Je teda možné, že časť ľudských kostí bola v rámci poverových praktík získavaná (na pohrebiskách, popraviskách apod.) a uchovávaná v priestore sídlisk.
Povery o nadprirodzenej moci ľudských ostatkov poznáme už z antiky. Napr. Plínius Starší uvádza s rozhorčením rôzne povery, týkajúce sa liečebných účinkov častí ľudských tiel. Niektoré majú antropofagický charakter, iné odporúčajú liečiť rôzne neduhy pomocou ľudských kostí alebo zubov. Ľudské kosti sa mali používať aj na veterinárne účely. Časti tiel, najmä z nepokrstených detí a popravených zločincov slúžili ako magické pomôcky, liečivá alebo amulety aj v stredoveku a novoveku.
- Priekopa s ľudskými ostatkami z areálu neolitického sídliska v nemeckom Herxheime (Podľa A.Zeeb-Lanz)
- Prevarená lebka so zásekmi po sekere z Nitry Mostnej ulice. Stredná doba bronzová, karpatská mohylová kultúra
V mytologických prameňoch sa stretávame tiež s výrobkami z ľudských kostí. Napr. v germánskom mýte o kováčovi Völundrovi hlavný hrdina z lebiek synov svojho nepriateľa, kráľa Nidhudra, vyrobí čaše, a zo zubov jeho dcére náhrdelník. Neposledným dokladom viery v moc ľudských ostatkov sú dodnes udržiavané ostatky kresťanských svätých. Kosti a ďalšie časti z ľudských jedincov boli vnímané väčšinou ako zvlášť výnimočný materiál na výrobu magických predmetov. Svoju rolu malo zrejme aj spoločenské postavenie jedincov, z ktorých boli artefakty vyrábané (utratené dieťa, nepriateľ, významný predok apod.).
- Dobové zachytenie kanibalskej hostiny u amerických Indiánov
V súčasnosti mi nie je zo Slovenska známa publikovaná práca, ktorá by dokladala stopy po ľudských zuboch ani na kostiach zvieracích. Vyskytli sa stopy po obhryzení ľudských kostí psami (napr. Ružindol - Borová), tie sú však spôsobené silným a dlhodobým hryzením, ktoré sa zachováva aj na čiastočne strávených kostiach z praveku. Ľudské odtlačky zubov na kostiach sú doložiteľné najmä mikroskopicky, sledovanie kostí pod mikroskopom však v praxi nie je časté. Absenciu stôp po ľudských zuboch na kostiach preto nemôžeme pokladať za argument proti praktizovaniu antropofágie v stredoeurópskom praveku. Ako dostatočne dôveryhodný doklad antropofágie je možné pokladať kombináciu viacerých uvedených kritérií. Napríklad zo sídliska želiezovskej skupiny v Blatnom boli v objekte 327 nájdené kostričky dvoch novorodencov a izolované kosti z najmenej ďalších piatich jedincov, detí aj dospelých. Na kostiach, najmä na lebkách sa dochovali stopy po úderoch a po varení. Zaujímavé, že z dospelého jedinca (jedincov) boli zastúpené kosti chodidiel. Podľa etnografických paralel sú práve dlane a chodidlá najviac cenené u kanibalov.
- Detské kosti so stopami tepelnej úpravy a stopami po ohryzení zvieratami z Trenčína Istebného. Stredná doba bronzová, lužická kultúra.
Osteologické analýzy vykonané na materiáli z jedenástich lokalít juhozápadného Slovenska z mladšej a neskorej doby bronzovej zachytili ľudské kosti len na troch lokalitách. Z celkového množstva išlo o tridsaťjeden prípadov oproti vyše sedemnástim tisícom zvieracích kostí. Žiaľ analýza sa nezmieňuje o stopách na kostiach, ktoré by sa mohli interpretovať ako doklady kanibalizmu. Ale ľudské kosti pochádzajú z lokalít Horná Seč a Ducové, kde boli nájdené aj celé skelety v sídliskových objektoch. Kosti tak môžu pochádzať aj z náhodne narušených objektov, alebo sú bližšie neurčených dokladom postmortálnych manipulácií. Zo Zemianskeho Podhradia pochádza šesť určených kostí. Jedna z nich je aj kosť z výskumu L. Veliačika, ktorá bola antropologicky analyzovaná. Išlo o úlomky ľavej temennej kosti, ktorá podľa vzhľadu zrejme bola čiastočne, resp. nedokonale prevarená. Ďalšie veľmi pravdepodobné doklady antropofágie sú zo sídliska lužickej kultúry z Trenčína. V sídliskových vrstvách tu boli získané kosti detí so stopami po varení a ohryzení psami.
- Kosti ruky s náramkami z kultovej studne v Gánovciach. Staršia doba bronzová, otomanská kultúra (podĺa V.Furmánka).
Otázku problematiky kanibalizmu v praveku len pomocou klasických archeologických a antropologických metód nie je možné jednoznačne zodpovedať. Tzv. konzumné zásahy na izolovaných ľudských kostiach nie sú vždy prijímané ako priamy doklad antropofágie a iných dôkazov nie je veľa. Nápomocný pri riešení tejto otázky by mohol byť genetický výskum priónových chorôb, podľa ktorého sa u súčasných populácií vyvinula imunita voči Creutzfeldt – Jakobovej chorobe, ktorá sa šírila u pravekých populácií zjedením infikovaného tkaniva ľudského mozgu. Nie je isté, či išlo o rituálny kanibalizmus, nekrofágiu alebo iné možnosti. Neolit a doba bronzová by však mohla byť obdobiami, kedy dochádzalo k masovému rozšíreniu antropofagických praktík v Európe, ako o tom svedčia aj slovenské nálezy.
Literatúra
Furmánek,V.: Železný kosák z Gánoviec (k interpretácii najstaršieho železného predmetu v strednej Európe). In: Nenadertálec z Gánoviec. Zborník príspevkov zo seminára pri príležitosti 80. výročia nálezu neandertálca v Gánovciach. Poprad 2007, 53-65.
Hérodotos: Dějiny aneb Devět knih dějin nazvaných Músy. Prel. J. Šonková. Český Těšín 2003.
Hogg,G.: Kanibalové a jejich oběti: Existují jěště? Praha 1995.
Jakab,J.-Kujovský,R: Nálezy ľudských kostí zo sídliska lužickej kultúry v Trenčíne. AVANS 1997, 1999, 79 – 81.
Jelínek,P.: Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Dizertačná práca uložená na KA UKF Nitra. 2009.
Jelínek,P.-Varsik,V: Objekty želiezovskej skupiny s ľudskými skeletmi z Veľkého Medera. Zborník SNM 107, Archeológia 23, 2013, 9-16.
Kandert,J: Poznámky k využití etnografických údajů v případ výkladu knovízských „hrobů“. Arch. Rozhledy 34, 1982, 190-200.
Pavúk,J: Výskum neolitického sídliska v Blatnom. AVANS v roku 1978, Nitra 1980, 206-211.
Pavúk,J: Štúrovo. Ein Siedlungsplatz der Kultur mit Linearkeramik und der Želiezovce-Gruppe. Nitra 1994.
Plinius Starší: Kapitoly o přírodě. Prel. F. Němeček. Praha 1974.
Šefčáková,A. et al.: Decorated femoral head from the early bronze age cemetary at Gáň (Galanta district, Slovakia). Anthropologie 48/2-3, 2010, 143 – 151.
Zeeb-Lanz,A.: Besondere Schädel und mehr – der rätselhafte bandkeramische Ritualplatz von Herxheim (Pfalz). In: A. Wieczorek-W.Rosendahl (Hrsg.): Schädelkult. Kopf und Schädel in der Kulturgeschichte des Menschen. Begleitband zur Sonderausstellung „Schädelkult – Kopf und Schädel in der der Kulturgeschichte des Menschen. Publikation der Reiss-Engelhorn-Museen 41 (Mannheim 2011) 63–67.
