Kuchynská soľ, alebo aj chlorid sodný sa vyskytuje v prírode buď ako kamenná soľ (halit), alebo vo forme roztoku – tzv. soľanky. Podľa rôznych legiend ľudia objavili soľ, keď pozorovali zvieratá, ako ju chodia olizovať na miesta primárneho výskytu. Na získavanie soli sa používali dve rôzne techniky: odparovanie soľanky a ťažba kamennej soli. Produkcia soli zo soľanky bola technicky náročnejšia pretože zahŕňala viacero krokov - získanie a príprava soľanky, čistenie, kondenzácia, rafinácia a varenie, až pokiaľ soľ nekryštalizovala. Posledným krokom bol potom transport soli k odberateľom.

Oveľa výpovednejšie sú doklady včasného solivarníctva pochádzajúce z oblasti rumunskej Bukoviny, z okolia Slatina Mare. Prvé dôkazy  využívania tunajších bohatých soľných prameňov už počas trvania kultúry Starčevo-Criş (prvá pol. 6. tisícročia BC) dokladajú archeologické výskumy v Slatina Veche neďaleko Cucuieţi a Poiana Slatinei pri osade Lunca, zatiaľ bez použitia nádob na varenie soli. Spoľahlivým dokladom existencie solnej produkcie sú však až nálezy špecializovaných objektov a náradia potrebného na extrakciu soli – tzv. briketážne nádoby, datované vrstvou kultúry Cucuteni B do prvej pol. 4.tisícročia BC. Jednalo sa prevažne o hrubostennú keramiku rôznych tvarov a rozmerov, v ktorej sa pri nízkej teplote varila a sublimovala soľ. Nálezy briketáže z bosnianskej Tuzly (kultúra Vinča) sú naproti tomu datované už do druhej polovice 6. tisícročia. Na základe najnovších výskumov sa dokonca zdá, že je možné pozorovať kauzálny vzťah medzi procesom neolitizácie v kultúre Vinča a soľnými ložiskami, kedže mnohé osady sa zakladali v ich blízkosti, alebo na pôdach bohatých na soli.

K jednoznačne najstarším dôkazom exploatácie soli sa zaraďuje aj miesto nazývané Soľný vrch v oblasti Catalonie v Španielsku, kde sa sedimenty získavali pomocou kamenných nástrojov lichobežníkovitého tvaru. Stovky pracovných nástrojov sa tu nachádzali nielen v okolí soľných ložísk, ale tiež v hroboch tunajšej spoločnosti, ktorá sa zrejme špecializovala práve na ich ťažbu.
Bezpečné dôkazy pre stredoeurópsku produkciu soli poskytli nálezy z krakovského vojvodstva, kde v mohutných miocénnych vrstvách vznikli niekoľko sto metrov silné sloje kamennej soli, pričom usadeniny v okolí obce Bochnia dosahujú dĺžku až 10 km. Mohutnosť slojov v svetoznámej Wieliczke pri Krakowe, dosahuje až 1,5 km a dĺžku taktiež až 10 km. Už v polovici 5. tisícročia sú tu doložené na lokalitách Barycz, Wieliczka a Pleszów hlinené briketáže, ktoré možno podľa spoľahlivých sprievodných nálezov zaradiť do pleszowskej skupiny tunajšej lengyelskej kultúry. Chemické analýzy, ktorú na ich zlomkoch potvrdili zvyšky chloridu sodného a monoxidu sodného sú nezvratným dôkazom ich účelu. V osade Barycz sa navyše odkryl aj systém žľabov a ohnísk, ktoré sú zrejme najstaršími solivarnými zariadeniami v tomto regióne. Tunajšie briketáže mali kónický, ku dnu sa zužujúci tvar so zaobleným dnom a prakticky všetky sa nachádzali v zlomkovitom stave, nakoľko po vyzrážaní soli to bol jediný spôsob, ako získať niekoľkokilový ingot. Kónický tvar nádob bol zrejme najviac prispôsobený technologickým potrebám a v rôznych obmenách sa ako briketáž využíval prakticky až do stredoveku.

Nepochybne najznámejšou soľnou komorou (Salzkammergut) v Európe je oblasť hornorakúskeho Salzburgu, ktorá najmä v stredoveku plnila strategickú úlohu v európskej produkcii a distribúcii tohto cenného artiklu. Vďaka bohatým ložiskám soli sa tu po tisícročia vystriedali mnohé kultúry, ktoré zanechali po sebe nesmierne cenné archeologické pamiatky. Asi najznámejšou lokalitou je mestečko Hallstatt, ktoré je zapísané od roku 1997 aj v zozname pamiatok svetového dedičstva UNESCO. Unikátne náleziská v údolí horského údolia Niedere Sieg, ktorý sa nachádza v ťažko dostupnom Salzbergu, vo výške cca 450 m nad Hallstattským jazerom, objavil v roku 1846 banský úradník J.G.Ramsauer. Mohutné soľné sedimenty v mnohometrových vrstvách vnútri horských masívov rozprestierajúcich sa v okolí sú pozostatkom permského oceánu.

Práve bohatstvo tunajších ložísk pritiahlo do Hallstattu už neolitických roľníkov, takže nálezy kamenných mlatov a sekier v halštatskom údolí datujú najstaršie ťažobné aktivity už do obdobia pred 7000 rokmi. Akcelerácia exploatácie miestnych ložísk sa datuje ale až do strednej doby bronzovej (cca 1500 BC), kedy sa za pomoci medených a bronzových nástrojov začalo s hlbinnou ťažbou. Vzniklo tak niekoľko prvých vertikálnych šácht, ktoré sa v mladších obdobiach rozvetvovali a vytvorili tak niekoľkostokilometrový labyrint chodieb. Extenzívna ťažba „bieleho zlata“ urýchlila vznik pracovnej špecializácie, rozvíjal sa diaľkový obchod a zvyšovala sa sociálna diferenciácia, takže vznikala ekonomicky dominantná zložka pravekej spoločnosti, ktorá bohatla na ťažbe a distribúcii soli.

Početné importy z mediteránneho prostredia (predovšetkým z Etrúrie) ako aj z odľahlých častí európskeho severu (jantár) dokladujú čulé kultúrne kontakty miestnej spoločenskej elity.   Najpopulárnejším z tejto kategórie nálezov je však určite „Soľný muž“, ktorého múmia bola objavená v 18. storočí a hoci bol neskôr pochovaný na pohrebisku v mestečku, zostáva popri známom Ötzim jedným z mála európskych múmií. Jeho smrť môže súvisieť s koncom pravekej ťažby, ktorá je datovaná do 4. storočia p.n.l. V údolí Salzbergu vtedy došlo k mohutnému zosuvu pôdy, ktorý deštruoval banské diela a narušil štruktúru ťažobných šácht.