Archeológia je odbor, ktorý pojednáva o určitom segmente ľudského sveta, založenom na artefaktoch. Špeciálne sa archeológia zaoberá ľudským svetom minulosti na základe archeologických prameňov; jej základnými problémami je rozpoznanie štruktúry minulého ľudského sveta a opísanie jeho udalostí.

1. Archeologické pramene

Archeologickým prameňom sú všetky predmety a súbory predmetov, ktoré nesú nejakú nepísanú informáciu o minulom ľudskom svete. Táto definícia má svoje úskalia, ale dokáže zahrnúť medzi archeologické pramene všetky predmety, ktoré archeológia skutočne študuje. Oddeľuje od nich pramene historické (písané) a tiež z nich vyraďuje tie predmety, ktoré svedčia o súčasnom svete. Na druhej strane zahŕňa objekty z oblasti výtvarného umenia, čo nie je nelogické, pretože v histórii obe disciplíny často splývali. Dejiny výtvarného umenia sú však dnes samostatnou disciplínou, akokoľvek by sa s vlastnou archeológiou mali vzájomne ovplyvňovať. Komplikovaný je aj vzťah archeológie k niektorým oblastiam histórie, založených na písaných správach (najmä k dejinám artefaktovej kultúry, tzv. kultúry materiálnej) a tiež k mnohým odborom etnológie.
Žiadna definícia archeologických prameňov sa nedokáže vyhnúť všetkým problémom v hraničných oblastiach. Úplne nevhodné sú empirické definície ako je spájanie archeologických prameňov s ich polohou v krajine a ich získavaním pomocou deštruktívnych archeologických výskumov (vykopávok). Z teoretického hľadiska je nevyhovujúci najmä stotožňovania archeologických prameňov s tzv. materiálnou kultúrou. Archeologické pramene sú totiž takmer vždy nositeľmi symbolického zmyslu, ktorý odkazuje k nejakej "duchovnosti" a s materiálnosťou nemá nič spoločné.

Archeologické pramene možno triediť podľa rôznych hľadísk. Očividné je delenie podľa manipulovateľnosti na pramene hnuteľné a nehnuteľné. Toto delenie má veľký význam pri archeologickom terénnom výskume, pri uchovávaní prameňov v zbierkach a pri ochrane archeologických pamiatok.

Veľmi skoro bolo použité delenie podľa materiálu, z ktorého sú vyrobené artefaktové pramene. V novovekých zbierkach kuriozít boli "starožitnosti" rozdelené práve takto. Na tomto základe s použitím racionalistickej filozofie a s odvolávkou na rímskeho básnika Tita Lucretia Cara vznikol v 30.rokoch 19.storočia tzv. systém troch čias (doba kamenná, bronzová, železná), ktorého princípom bolo práve triedenie artefaktov na základe materiálu; navyše bola tomuto triedenie pripísaná chronologické úloha. Delenie artefaktov podľa materiálu nestráca význam ani v modernej archeológii (napríklad pri publikácii veľkých lokalít). Podobný charakter má v novej dobe triedenie neartefaktových prameňov podľa ich miesta v systéme prírodných entít (botanické zvyšky, kosti, horniny a minerály a pod).

Podobne až do počiatkov archeológie siaha triedenie artefaktov podľa ich predpokladaného účelu. Hlavnými kategóriami sú u hnuteľných prameňov nástroje, zbrane, keramika, ozdoby, kuchynský a výrobné odpad; pri prameňoch nehnuteľných pohrebné stavby (vrátane napr. hrobových jám), kultová architektúra (napr. rondel alebo kostoly), tzv. fortifikácia (najmä priekopy a valy), ale aj stredoveké hrady a rôzne zložené artefakty (dediny, mestá, výrobné areály).

Podobný charakter má triedenie neartefaktových prameňov podľa ich úlohy v prírode (peľ, plody, drevo, zvieracie a ľudské kosti, a pod.).

Po polovici 20. storočia vzniklo delenie prameňov podľa účelovej ľudskej aktivity, ktorá ich vytvorila. Základnými kategóriami sú tu pramene artefaktové, ekofaktové a prírodné. Nový je pojem ekofaktu, ktorý úzko súvisí s teoretickými potrebami tzv. novej, alebo procesuálnej archeológie.

1.1. Artefaktové pramene

Základným pojmom, z ktorého sa odvíja archeológia ako veda, je artefakt. Artefakt možno vymedziť ako predmet, ktorý človek intencionálne (zámerne) sformoval, aby mu slúžil k nejakému účelu. Artefakt môže byť jednoduchý, kombinovaný alebo zložený. Jednoduchý artefakt (napríklad pästné klin, nádoba) má určité časti, ktoré sú vytvorené z rovnakého materiálu a nemajú každá samostatnú existenciu (osobitný účel). Kombinovaný artefakt (napríklad sekera s poriskom, vozidlo) je zložený zo súčastí, ktoré sú často z rôznych materiálov a umožňujú takmer neobmedzený rast a formálnu komplikovanosť; hoci súčasti nemajú samostatnú existenciu (účel), sú spravidla výmenné. Zložený artefakt (napríklad odev, hrobová výbava, pohrebisko, dedina, mesto) pozostáva z dielov, z ktorých každý je schopný nezávislej existencie a plní svoj vlastný konkrétny účel, napriek tomu však tieto diely vytvárajú vnútorne štruktúrovaný artefakt vyššieho rádu, ktorý má svoj účel ako celok.

Kombinované a zložené artefakty dovoľujú vytvárať artefaktové entity ľudského sveta, ktoré majú takmer neobmedzené rozmery a sú formálne neobmedzene diverzifikované; majú (teoreticky) neobmedzenú životnosť, pretože súčasti alebo diely, ktorých životnosť uplynula, možno postupne vymeniť. Kombinované aj zložené artefakty sú systémy, t.j. sú to súbory prvkov, ktoré sú nejako štruktúrované (medzi ich súčasťami existujú vzťahy). Zloženým artefaktom nie sú teda náhodné agregáty jednoduchých alebo kombinovaných artefaktov.

Vymedzenie artefaktových prameňov je podobné ako u živých artefaktov s tým, že veľmi často máme miesto celých artefaktov k dispozícii len ich fragmenty, súčasti a diely. V niektorých významných prípadoch je sporná intencionalita (najmä v staršom a strednom paleolite, ale aj u mnohých artefaktov neskorších - napríklad u niektorých valov, terás a pod).

Artefaktové pramene, ktoré vytvárajú kategóriu nálezov, skúma jednak archeológia formálne, jednak priestorovo. V modernej dobe pritom využíva počítačových metód (najmä multivariatných metód a geografických informačných systémov). Medzi základné východiská modernej archeológie patrí téza, že priamo pozorovateľné sú v archeologických prameňoch práve len vlastnosti formálne a priestorové, vlastnosti závislé na čase priamo, sa pozorovať nedajú. Čas sa v archeologických prameňoch uchováva len nepriamo, napríklad v polohe nálezov vo vrstvách nad sebou (stratigrafia, pozoruje sa priestor) alebo v relácii medzi stabilným uhlíkom a uhlíkom rádioaktívnym (radiokarbonová metóda, pozoruje sa forma). Vymiznutie pozorovateľného času je dôsledkom zánikovej transformácie.

Formálnymi vlastnosťami (atribútmi) artefaktových prameňov je napríklad tvar, farba, veľkosť (vrátane veľkosti premenných, meraných špeciálnymi prístrojmi alebo aparatúrami ako je napríklad množsto radiokarbónu), početnosť komponentov, alebo častí a pod. Formálnych vlastností artefaktov a ekofaktov je neobmedzené množstvo a archeológovia z nich vždy vyberajú len určitý konečný počet. O priestorových vlastnostiach artefaktových prameňov pojednávajú nasledujúce odseky.

1.2. Vytváranie zložených artefaktov a artefaktových prameňov v geografickom priestore

Jednotliví ľudia ako entity živého ľudského sveta a jednoduché a kombinované artefakty zaujímajú určitý priestor, prakticky vždy súvislý, v ktorom sú ich časti a súčasti určitým spôsobom štruktúrované. Môžu mať vzťah k prírodným vlastnostiam geografického priestoru (prírodného prostredia).

Priestorový aspekt je teda u archeologických prameňov prítomný vždy, ale u jednoduchých a kombinovaných artefaktov len pomáha vytvoriť ich formálnu štruktúru, ktorej prvky sú vlastnosti, atribúty. Artefaktové pramene zložené sa vyznačujú tým, že majú svoj vnútorný priestor, ktorý spoluvytvára ich priestorovú štruktúru, ktorej prvky sú ich diely. Štúdium zložených artefaktových prameňov je odborom archeológie, ktorý sa zvyčajne označuje ako priestorová archeológie; v prípade živého sveta je jej významnou časťou teórie komunitných areálov a v prípade archeologických prameňov teórie sídelných areálov.

Ľudskú komunitu vytvára skupina ľudí, ktorí väčšinu svojich aktivít sústreďujú na jedno vymedzené miesto v priestore. Takému miestu hovoríme areál komunity. Komunitný areál býva dostatočne rozsiahly, aby v ňom jednotlivé jeho prvky (ktoré nazývame komplexy alebo areály aktivít) boli rozdelené nenáhodné čiže boli štruktúrované. Komunitné areály a jeho podareály je možné dobre uchopiť prostredníctvom archeologických prameňov. V tradičnej archeológiu sa veľmi nepresne označoval ako nálezisko, teraz pre neho na úrovni archeologických prameňov používame názov sídelný areál.

Priestorová archeológia, ktorá je pohľadom na archeologické pramene z hľadiska ich usporiadanie v priestore, diskutuje artefaktové pramene, ktoré sa označujú ako nálezové celky (komplexy), komponenty (t.j. komponenty sídelných areálov), sídelné areály a nadkomunitné areály v krajine.

Najjednoduchším zloženým artefaktom v priestore komunitných areálov je komplex (jeho odrazom v prameňoch je tzv. nálezový celok). Je to množina priestorovo usporiadaných jednoduchých alebo kombinovaných artefaktov a ekofaktov, ktoré boli intencionálne zhromaždené, aby plnili nejaký účel. Príkladom je hrob, obydlia, depot, dielňa, ťažobné jama pod. Všimnime si, že prvkom zloženého artefaktu môžu byť aj ekofakty (napríklad troska v kováčskej dielni), ďalej je dôležité, že prvky musia byť zhromaždené intencionálne a musia plniť nejaký účel. To vylučuje náhodné aglomerácie artefaktov, ktoré napríklad vznikajú intrúziami (vtrúseninami).

Komplexy archeologických prameňov (nálezové celky) vytvárajú množiny nálezov, u ktorých môžeme predpokladať intencionálne uloženie a spoločný účel (napríklad obsah hrobu). Aj to najpodrobnejšie terénne pozorovanie teda nemôže zaručiť, že črep v hrobe je intrúziou, alebo intencionálnym prídavkom: je to otázka interpretácie.

Vyšším stupňom zložených artefaktov je areál aktivít. Ide o priestorovo usporiadanú množinu komplexov a iných artefaktov a ekofaktov, ktoré boli intencionálne zhromaždené, aby plnili nejaký účel (v tomto prípade aby slúžili nejakej komunitnej aktivite). Príkladom je areál obytný, pohrebný, kultový, skladovací, výrobný (výrobné areály vytvára celý rad výrobných aktivít ako nepoľnohospodárskych tak aj poľnohospodárskych: pole, pastviny a iné) atď. Každý areál odráža len jeden aspekt ľudskej kultúry, ale niektoré areály môžu byť na tom istom mieste - napríklad areál obytný a kovolejársky. Na úrovni archeologických prameňov vystupujú areály aktivít ako komponenty.

Komponenty odrážajú jednotlivé areály aktivít v rámci niekdajších (živých) komunitných areálov. Skladajú sa z radu komplexov (nálezových celkov) a ďalších nálezov, ktoré vytvorila jedna komunita v obmedzenej dobe za účelom jednej aktivity. Príkladom sú komponenty pohrebné, rezidenčné (obytné), skladovacie, výrobné (polia, pasienky, bane, dielne a pod). Každá aktivita v živom svete môže vytvoriť špecifickú komponentu, ktorá môže byť priestorovo totožná s inou, môže sa s ňou čiastočne prekrývať alebo vylučovať. V tom je prednosť tejto terminológie oproti takým pojmom ako sú sídliska alebo náleziská, ktoré nedostatočne odrážajú odlišné aktivity. K vyčleneniu komponenty je opäť potrebná určitá interpretácia, aj keď v praxi to nebýva zvláštnym problémom.

Komunitný areál je priestorovo usporiadaným súborom areálov aktivít, ktoré vykonáva jedna komunita v určitej obmedzenej dobe (aktivita obytná, pohrebné, rôzne aktivity výrobné atď). Komunitný areál teda reprezentuje pomerne kompletnú kultúru daného obdobia.

Sídelný areál je štruktúrovaný súbor komponentov tej istej komunity. Ak opomenieme nadkomunitné komponenty (pozri ďalej), reprezentuje celú kultúru nejakej niekdajšej komunity, ale na úrovni archeologických prameňov. Jeho štruktúrovanie spravidla spoznávame na základe štúdia jednotlivých komponentov a ich priestorových vzťahov.

Komunita je najvyššia spoločenská jednotka, ktorá je na základe archeologických prameňov dobre uchopiteľná. Vyššiu jednotky ako je komunita (napríklad etnografické či historické kmene) neboli nikdy v archeologických prameňoch bezpečne identifikované. Existujú však artefaktové pramene, ktoré reprezentujú nadkomunitné spoločenské vzťahy. Sú to tzv. nadkomunitné areály, ktorých príkladom sú neolitické rondely, väčšina opevnených miest, niektoré výrobné areály (najmä určené na ťažbu surovín) a pod. Také areály, ktoré často vyzerajú ako komunitné areály aktivít, charakterizuje to, že slúži viac komunitám alebo vytvárajú protiklad medzi komunitami. Štruktúrujú preto celú krajinu.

Nadkomunitný areál sa spravidla na úrovni archeologických prameňov javí ako jedna z komponentov nejakého sídelného areálu, aj keď to môže byť komponenta relatívne izolovaná. Môžeme ju nazvať komponentom nadkomunitným.

1.3. Ekofaktové a prírodné pramene

Pri vytváraní artefaktov a pri existencii spoločnosti všeobecne ľudia neintencionálne pôsobia na svoje artefakty a na okolitú prírodu a menia niektoré ich vlastnosti (vytvárajú sa tým ekofaktové vlastnosti). Proces vytvárania ekofaktov je nevyhnutným dôsledkom ľudskej činnosti. Aj telo samotného človeka je ekofaktom a platí tu to isté, čo všeobecne: akokoľvek zostáva prírodným predmetom, je vedľajším produktom vytváranie artefaktov.

Pri rozpoznaní ekofaktov je často potrebná prítomnosť špecialistu na prírodné vedy. Ekofakty sú jednak entity, aké sa v prírode nevyskytujú nezávisle na človeku, ale nie sú produktom jeho intencie (telo človeka samého, telá domácich zvierat, kultúrne plodiny, v podstate aj bronz a železo ako materiál), jednak sú to ekofaktové vlastnosti, t.j. prírodné vlastnosti artefaktov i prírodných predmetov, ktoré nie sú v prírode ničím neočakávaným, ale v danom prípade sú produktom neintencionálního pôsobenia človeka (chemické zloženie, termoluminiscenčné vlastnosti, obsah radiokarbónu a pod.). Ekofakty svedčia predovšetkým o minulých technológiách (výrobný odpad), o chronológii a prírodnom prostredí; to je dôvod, prečo sa štúdium ekofaktov široko rozvinulo v období procesuálnej paradigmy. Hoci niektoré jednoduché vlastnosti ekofaktov dokáže spracovávať poučený archeológ, rozvoj ich štúdia nutne súvisí s prácou špecialistov na prírodné vedy a techniku.

Pramene prírodné sú dvojakého druhu. Jednak sú to prvky prírodného prostredia, na ktoré človek nijako nepôsobil, ktoré však ovplyvňovali jeho. Príkladom je podnebie, seizmická činnosť, (makro) geomorfológie a pod. Prechod k ekofaktom tvorí mikroklíma, hydrológia (človek ovplyvňuje menšie a stredné vodné toky), mikrogeomorfológia (erózia) a pod. Druhú skupinu prírodných prameňov tvoria prírodné fakty, ktoré človeka ani neovplyvnili ani ním neboli ovplyvnené, ale obsahujú nejakú informáciu o ľudskom svete. Patrí sem typicky geologické vrstvy s datujúcou faunou alebo flórou, ak ležia pod, alebo nad archeologickou vrstvou.

2. Vznik archeologických prameňov (archeologická transformácia)

Ľudia minulosti sa pohybovali v živom svete, ktorý mal svoju prirodzenú dynamiku, prebiehajúcu v reálnom čase. V tomto čase tiež vytvárali svoje artefakty (so všetkými dôsledkami, ktoré to malo) a pôsobili ekofaktové zmeny vo svojom prírodnom okolí. To, čo nám z minulosti prežíva a vytvára pramene archeologického poznania, však už svoju dynamiku stratilo: sú to mŕtve predmety súčasného sveta, dramaticky redukované a navyše spravidla dezintegrované na fragmenty, súčasti a diely. Nie je možné ich pozorovať v ich pôvodnom pohybe, kauzálnych a iných súvislostiach, pretože sú nenávratne oddelené od svojho dynamického činiteľa, človeka minulosti. Spoločne so svojím životom strácajú archeologické artefakty všetko, čo je od času neoddeliteľné, ako je ich účel, motivácia ich vytvorenie a pod. Tento charakter archeologických prameňov je hlavným zdrojom špecifickosti archeológie, vytvára jej metodológiu a hlboko ovplyvňuje aj jej teóriu.

Stále menej archeológov obhajuje dnes predpoklad, že archeologické pramene sú jednoduchým odrazom niekdajšej živej skutočnosti, ktorá je len ochudobnená o predmety z organických materiálov. V súvislosti s tým sa uznáva, že vysvetlenie účelu artefaktov nie je "čítaním" prameňov, ale vyžaduje použitie vedeckej metódy.

Archeologická disciplína, ktorá sa zaoberá premenou živého ľudského sveta na archeologické pramene, sa nazýva teória transformácie. Snaha nahradiť teóriu transformácie prírodovednou tafonómiou bola neúspešná, pretože tafonómia si v podstate nevšíma niektorých významných transformačných procesov (najmä tzv. transformáciu kvantitatívnu),a ako prírodovedná disciplína nepozná účel a problematiku rozčlenenia artefaktov na súčasti a diely. Na čiastkové problémy ekofaktov (napr. rozpad ľudskej kostry) je však tafonómia aplikovateľná.

2.1. Kvalitatívne transformácie

Základom prechodu zo živého sociálneho sveta k archeologickým prameňom je transformácia zániková, pri ktorej artefakty a ekofakty definitívne opúšťajú živý ľudský svet (tento proces sa niekedy nazýva archeologizácia). K zániku dochádza typicky odložením, poškodením alebo rozbitím artefaktu a jeho pohodením, alebo zabudnutím, uložením na neprístupné miesto, opustením, odumretím ekofaktu, zanechaním odpadu a pod.

V priebehu zánikovej transformácie sa archeologické fakty často premiestňujú (transformácia polohová) a vytvárajú sa predpoklady pre ich formálne zmeny (často dezintegrácia), alebo miznutie (transformácia deštruktívna). K obom (transformáciám polohovým aj deštruktívnym) dochádza v tzv. postdepozičnej fáze, kedy archeologické pramene sú už zvyčajne súčasťou nejakého sedimentu. Patrí sem napríklad postihnutie prameňov eróziou, odplavením, orbou, rozšliapaním, premiestnením "kultúrnych" vrstiev, pôsobením podnebia, narušením pôdnymi kyselinami a bakteriálnym rozkladom.

V transformáciách hrajú významnú úlohu tzv. odpadové areály, t.j. priestory, kam ľudia už od paleolitu sústreďovali aspoň niektoré zaniknuté fakty. Teória odpadových areálov sa ešte len rozvíja. Sleduje rozmiestnenie odpadových areálov vo vzťahu k areálom iným (napríklad obytným), ich vymedzenie a špecializáciu, či boli zakladané v podzemných objektoch alebo na povrchu, a akým transformáciám ďalej podliehali.

2.2. Kvantitatívne transformácie

Pri prechode do fázy archeologických prameňov sa dramatickým spôsobom mení ich kvantita. Nielen, že artefaktov a ekofaktov ubúda, ale dochádza aj k podstatným zmenám v kvantitatívnych pomeroch medzi artefaktami. Zatiaľ boli vyčlenené štyri kvantitatívne transformácie: redukčná, kumulačná, fragmentarizačná a rozčleňujíca.

Redukčná transformácia sa zakladá predovšetkým na skutočnosti, že materiál archeologických faktov a prostredie, v ktorom sú po zánikovej transformácii uložené, spôsobuje zmenšovanie ich počtu alebo množstva. Redukcia nie je u všetkých faktov a vo všetkých prostrediach rovnaká. Niektoré fakty, najmä tie, ktorých materiálom sú organické hmoty, majú v našom prostredí prakticky stopercentná redukciu. Nie je tomu tak ale vždy: organické materiály sa dobre zachovávajú v rašeline a vlhku všeobecne (najmä "nákolné" stavby vo Švajčiarsku a južnom Nemecku, obete v rašeliniskách južnej Škandinávie, u nás predovšetkým artefakty v studniach), ale tiež v suchu (Egypt, púšte všeobecne), v ľade (mamuty na Sibíri, Ötztalský muž v Alpách), v soli (pravekí baníci a ich artefakty v salzburskej oblasti) atď. Tzv. fakty s absolútnou frekvenciou majú naopak redukciu takmer nulovú, t.j. ich množstvo takmer neubúda (to neznamená, že sa nerozpadávajú na fragmenty a že ich všetky nájdeme). Patria sem kamenné nástroje, zlaté ozdoby, železná troska, zlomky sapropelitu, dostatočne hlboké podzemné objekty atď. Väčšina archeologických faktov má však mieru redukcia medzi nulou a sto percent a túto mieru je veľmi ťažké určiť, je však prakticky veľmi vysoká. Tak napríklad u pravekej keramiky a kostí domácich zvierat sa miera redukcie (zničenie) odhaduje na viac ako 95% pôvodného množstva v živej kultúre.

Kumulatívnu transformáciu vyvoláva skutočnosť, že rôzne artefakty (a niektoré ekofakty) majú rôznu strednú dĺžku života (čiže životnosť). V živej kultúre môže mať v jednom okamihu jeden muž vždy jeden pohár a jeden sekeromlat. Ak ale jeden sekeromlat má životnosť 10 rokov a pohár 1 rok (sú to fiktívne čísla, skutočné životnosti nie sú známe), potom za 20 rokov sa v archeologických prameňoch v priemere nahromadia 2 sekeromlaty a 20 pohárov. V prameňoch je pomer 1:10, zatiaľ čo v niekdajšom živote bol pomer medzi sekeromlatmi a pohármi 1:1. Ak priemerná životnosť jedného neolitického domu je 10 rokov, potom sa za 600 rokov akumuluje na lokalite 180 pôdorysov domov v prípade, že v neolitickej dedine priemerne žili 3 rodiny (teda veľmi malá komunita). Nejde len o nepomer v absolútnych počtoch artefaktov, kumulácia deformuje aj relatívne počty (percentá). Podobný efekt vyvoláva aj zväčšovanie alebo zmenšovanie počtu artefaktov (ich medziročný prírastok).

Fragmentarizácia archeologických faktov je založená na fakte ich rozpadu na zlomky (fragmenty). To postihuje väčšinu artefaktov (typicky keramiku) a niektoré ekofakty (napr. kostry). Keramické črepy (fragmenty) zastupujú v archeologických prameňoch jednotlivé nádoby (celky). Nemožno určiť, na koľko fragmentov sa nádoba rozpadne a to pôsobí značné ťažkosti pri zisťovaní kvantitatívnych pomerov napríklad medzi jednotlivými typmi nádob. Existujú metódy, ako túto komplikáciu  aspoň čiastočne obísť, napríklad počítanie minimálneho počtu jedincov.

Rozčleňovanie faktov na súčasti a diely je dôsledkom mladopaleolitického vynálezu vytvárania kombinovaných a zložených artefaktov a ďalšieho rozvíjania kombinácie. Transformácia rozčleňováním dielov spočíva na fakte, že artefakt pozostáva z dielov, ktoré majú svoju relatívne nezávislú existenciu (na rozdiel od fragmentov) a môžu byť postupne doplňované, uberanie alebo nahradzované, bez toho, aby sa zmenil celok. U sekery možno vymieňať poriska, pri dome vstupné dvere, k usadlosti; možné pristavať sýpku alebo vyhĺbiť novú (alebo ďalšiu) zásobnú jamu, dedinu možné rozšíriť o dva obytné domy pre dve nové rodiny, alebo ju možno naopak zredukovať na dom jediný a pod. Tieto procesy nie sú ani fragemntarizaćiou, ani kumuláciou (nejde tu o problém životnosti). Možno si ale predstaviť, že najmä u takých zložených artefaktov ako sú praveké dediny, je ich rozčlenenie na diely (kolísajúce v jednotlivých časových úsekoch) podstatným problémom premennej kvantity (napríklad posudzovanie veľkosti dediny v určitom okamihu).

Kvantitatívne transformácie pôsobia na kvantitu archeologických prameňov v rôznych kombináciách, ale u väčšiny pramenných faktov vedú k ich dramatickej redukcii. Ukazuje na to napríklad štúdium tzv. intrúzií, ktoré v poslednej dobe naznačujú, že celá obytná komponenta môže byť na lokalite reprezentovaná jedným alebo niekoľkými málo črepmi, ktoré sa navyše nájdu v objektoch iných kultúr. Archeológovia sa ešte len učia oceňovať rozsah redukcie svojej pramennej základne a skreslenie kvantitatívnych pomerov medzi prameňmi. Až také poznanie môže viesť k reštitúcii skutočných kvánt v minulom živom svete.

3. Archeologické paradigmy

Paradigmy sú súbory problémov a ich vzorových riešení, ktoré charakterizujú nejakú vedeckú komunitu v určitej dobe. Paradigmy sa získavajú v priebehu profesionálneho formovania a sú často neuvedomované. Po určitej dobe sa paradigma mení, pretože nie je schopná odpovedať na nové otázky. K zmene dochádza zvyčajne náhle na základe ostrej kritiky. Nová paradigma sa snaží maximálne oponovať starej.

3.1. Paradigma romantická

Romantická paradigma zaberá väčšiu časť 19.storočia a nie je doteraz dobre popísaná. Jej dôležitou súčasťou je hľadanie pôvodu národov, ktoré v novej dobe sídlili na nejakom území (v strednej Európe Slovania, Germáni, Kelti). Táto paradigma verí, že archeologické pramene jednoducho predlžujú minulosť, ktorá je známa na základe najstarších písaných správ. Štruktúrou "nepísanej" minulosti sa nezaoberá.

3.2. Paradigma evolucionistická

Evolucionistická paradigma je silne ovplyvnené Darwinovými teóriami. Verí, že artefakty sa vyvíjajú podobne ako živé organizmy. Z vyvíjajúcich sa artefaktov vytvára diachronické štruktúry zvyčajne zvané periódy. Inými problémami ako vyčleňovaním periód sa táto paradigma nezaoberala. Švédsky archeológ Oskar Montelius vyčlenil v "neolite" štyri periódy a v dobe bronzovej šesť periód. Táto paradigma vznikla v poslednej tretine 19. storočia a bola veľmi aktívna ešte v prvých desaťročiach 20.storočia; u amatérskych archeológov u nás prežila až do 30.rokov 20.storočia. Niektoré z jeho chronologických schém sa používajú dodnes.

3.3. Paradigma kultúrno historická

Kým evolucionisti konštruovali diachronickú štruktúru, kultúrni historici prvej polovice 20.storočia nemali o nejakú pravidelnosť v prameňoch záujem. V kossinnovskej variante sledovali predovšetkým históriu etník na základe archeologických prameňov. Zaujímala ich migrácia a miešanie etník ako historické udalosti. Kým Gustav Kossinna sledoval pohyb artefaktov nesených etnickými skupinami, difuzionisti, v neskorom období reprezentovaní Gordonom Childom, sledovali difúziu: pohyb artefaktov priestorom bez detailnej definície agenta. V českej literatúre bol difuzionismus reprezentovaný predovšetkým teóriou vplyvov (tzv. "vplyvológiou"). Predpokladalo sa napríklad, že v neolite všetok "pokrok" prinášali životodarné vplyvy z juhovýchodu, odkiaľ tiež v eneolite prišla difúzna vlna sprostredkujúca medenú industriu. Kultúrno-historickí archeológovia hojne využívali pojmu archeologickej kultúry (o ktorej sa dokonca niektorí domnievali, že reprezentuje etnický, jazykový celok), ale inak ich pravidelnosť v archeologických prameňoch príliš nezaujímala. Rovnako sa nezaoberali ekofaktami, ekonomikou a spoločenskými systémami (ak neverili, že sú etnicky špecifické).

3.4. Paradigma procesuálna

Procesualisti (ktorí si pôvodne hovorili "noví archeológovia") sa na ľudskú kultúru pozerali ako na extrasomatický adaptívny systém. Kultúra mala slúžiť predovšetkým k adaptácii k prírodnému prostrediu, ale záujem bol aj o spoločenské systémy. Bola to jednostranná orientácia na štúdium archeologických štruktúr v protiklade so záujmom kultúrnych historikov o udalosti. Procesualistov nezaujímali migrácie a difúzie, nezaoberali sa symbolickými systémami. Procesualizmus ako prvý zaviedol do archeológie metodológiu empirických vied (testovanie hypotéz alebo modelov a pod.) a tiež upozornil na problém transformácie. Jeho hlavným reprezentantom v USA bol Lewis Binford, ktorý svoje hlavné diela spísal v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

3.5. Paradigma postprocesuálna

Paradigma postprocesuálna vznikla v 80. rokoch 20.storočia ako britská reakcia na procesualizmus. Jeho hlavným reprezentanta bol Ian Hodder. Postprocesualisti popreli "scientistné" záujmy procesualistov a zaoberali sa takmer výlučne symbolickými systémami a vedomou kognitívnou činnosťou ľudí. V praxi popreli úlohu ekonomiky a v súvislosti s tým sa nezaujímali o prínos vied študujúcich ekofakty. V metodológii zastávali optimistické stanovisko, že archeologické pramene sú vlastne svojho druhu texty, ktoré stačí len prečítať a vyložiť vysvetľujúcou metódou.

Prof.PhDr. Evžen Neústupný,CSc.