Prekvapujúce je nielen zloženie depotu, ale tiež celková váha, keď zlaté a strieborné predmety vážili takmer 2,5 kg. To však nebol celý objem tohto neuveriteľného pokladu, ďalšie výnimočné nálezy mali byť predané do súkromnej zbierky známeho zberateľa umeleckých predmetov M.Viczaya, k čomu však nedošlo. Je preto obrovskou stratou pre archeológiu, že ďalšie skvosty boli v roku 1799 roztavené, medzi nimi aj ďalší zlatý pohár, štyri zlaté spony, zlatý drôt, štyri strieborné misky, strieborná lyžička, ako aj niekoľko strieborných fragmentov. Celková váha týchto stratených predmetov bola neskutočných 10,3 kg ! Dokopy tak poklad obsahoval viac ako 13 kg predmetov z drahých kovov, čo z neho robí jeden z najveľkolepejších hromadných nálezov z obdobia antiky v rámci celej strednej Európy.  A to nie je ani zďaleka celý príbeh.

Bohatstvom nemenej porovnateľný s ostrovanským nálezom je iný hrob, ktorý sa v roku 1855 našiel v Cejkove (okr. Trebišov) pri kopaní jamy na zemiaky. Podobne ako v predchádzajúcom prípade aj tento celok sa dostal do zbierok Antického kabinetu vo Viedni. Výpočet kolekcie predmetov je tiež mimoriadne široký. Našlo sa tu 69 kusov zlatých puklíc a hviezdičiek, asi nášiviek na odev, zlatý nákrčník so skleneným očkom, masívny zlatý náramok, päť zlatých kosoštvorcových záveskov s retiazkami, štyri malé zlaté závesky zdobené granuláciou, päť zlatých rúrok, zlatá tyčinka, strieborný prsteň s ónyxovou gemou s motívom sediaceho zajaca.

Obidva hrobové celky z južnej časti východného Slovenska patria k najreprezentatívnejším neskororímskym pamiatkam nielen na našom území. Svojim bohatstvom sú porovnateľné s pohrebmi príslušníkov najvyššej rímskej nobility, je možné tušiť, že väčšina predmetov pochádza z popredných dielní antického sveta, je tu však možné badať aj sarmatské vplyvy, na druhej strane však keramika vykazuje štandardné parametre miestnej hrnčiarskej produkcie. Je nesporné, že v hroboch z Cejkova a Ostrovian boli pochovaní významní jedinci (v Cejkove súdiac podľa skladby šperkov sa asi jednalo o ženu), ktorým po smrti prejavili úctu vložením reprezentatívnej hrobovej výbavy. Rovnako okázalé boli zrejme ich posmrtné rubáše, okrem zlatých a strieborných šperkov mohli byť obkladané zlatými nášivkami, nemenej veľkolepé boli zrejme aj ich topánky. Bronzové a strieborné príbory a riad sú pozostatkom po zvyškoch pohrebnej hostiny, napokon kultúra „konzumu“ pri ktorej sa jedlo a nápoje podávali počas spoločenských banketov je tradičnou súčasťou sociálne diferencovaných kultúr prakticky už od praveku. To že germánska spoločnosť bola rozdelená na kniežaciu vrstvu (podľa antických autorov „reges“ alebo „duces“) je nesporný fakt, napokon honosné hrobky kvádskych náčelníkov zo západného Slovenska sú toho dobrým príkladom. Avšak tu bohatstvo miestnej germánskej society vyplývalo zo strategickej polohy kvádskeho panstva na strednom Dunaji, ktoré kontrolovalo dôležitý úsek podunajskej a jantárovej cesty. Odkiaľ však pramenilo bohatstvo obyvateľov germánskych – azda vandalských sídlisk ďaleko od hraníc rímskej ríše, ktorí obývali Východoslovenskú nížinu?

Táto časť nášho územia bola už od praveku pod výrazným vplyvom kultúr, ktoré sídlili v hornom Potisí, odkiaľ sa šírili povodiami riek ďalej na sever. Už na prelome letopočtov mali tu výrazné postavenie kmene Dákov, ktoré asimilovali aj pôvodné keltské obyvateľstvo. Dácke pamiatky na východnom Slovensku vystupujú ešte aj v 2. storočí, kedy už na území Dácie jestvovala rímska provincia. Do zmiešaného keltsko-dáckeho prostredia prenikli od severu už v prvom storočí nositelia przeworskej kultúry, ktorí zvyknú byť stotožňovaní s germánskymi Vandalmi. Vzniká štruktúra vidieckych sídlisk, na ktorých prebiehala intenzívna remeselná produkcia, rozšírená tu bola najmä výroba kvalitnej, na kruhu točenej keramiky s kolkovanou výzdobou. Obyvateľstvo žilo v otvorených osadáchv blízkosti vodných tokov, kde prebiehala bežná hospodárska činnosť (Blažice, Šebastovce-Barca, Prešov, Seňa), charakteristické príbytky mali zahĺbenú podlahu a šesťkolovú konštrukciu. Používalo rímske mince a vo veľkej miere aj spony, šperky a predmety dennej spotreby, ktorých pôvod treba hľadať skôr v oblasti stredného Podunajska, kde prosperovali mnohé remeselnícke špecializované dielne. Miestna výroba sa zrejme obmedzovala najmä na železiarstvo, pričom nie je vylúčený určitý podiel pôvodných keltských, snáď kotínskych kmeňov na čiernej metalurgii. Kotíni boli nositeľmi púchovskej kultúry, ktorá sa rozprestierala na západe, na Spiši úspešne prekvitala ešte aj v mladšej dobe rímskej. Zdá sa, že germánske obyvateľstvo svojich mŕtvych pochovávalo, najmä v staršej dobe rímskej žiarovo, predpokladať sa dá aj navršovanie mohýl. Hrobových celkov však nie je veľa. Výnimkou sú práve spomínané kostrové hroby z Ostrovian a Cejkova, chronologicky však spadajú do mladšej doby rímskej. Tie dokazujú veľmi intenzívne kontakty barbarov s prostredím Rímskeho impéria, ktoré  mohli mať rôzne formy. Intenzívne kontakty medzi Vandalmi a Rimanmi sledujeme najmä od markomanských vojen, keď Vandali (Hasdingovia) boli spolu s Jazygmi a kmeňmi Búrov spojencami Rimanov proti Markomanom ohrozujúcim rímsky limes od severu.