Dejiny do roku 1918
Počiatky archeologického bádania
Slovenská archeológia, tak ako mnohé iné vedy, má svoje počiatky v dávnej minulosti, kdesi na prelome vrcholného a neskorého stredoveku. Rôzni anonymní nadšenci, najmä z radov bohatých mešťanov a šľachticov, začali zbierať rôzne predmety, medzi ktorými boli aj archeologické nálezy. Už v 18.-19. storočí vznikli rôzne učené spoločnosti, zbierkové predmety sa sústreďovali v zbierkach a školských kabinetoch. Zakladali sa muzeálne spoločnosti, ktoré združovali záujemcov o starú históriu. Jej členovia objavili mnohé archeologické lokality a prinášali odtiaľto archeologické pamiatky. Popri tom vznikali aj súkromné zbierky, z ktorých sa mnohé neskôr stali základom archeologických expozícií v múzeách. Dejiny archeológie by snáď mohli siahať na Slovensku (ako časti kráľovstva Uhorského) niekedy na začiatok 16. storočia a spájajú sa s meno Ján Dernschwam, ktorý pri jednej zo svojich pracovných ciest na Považí objavil známy rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale. Okrem toho že zozbieral rímske nápisy z Uhorska, Sedmohradska a Balkánu, zhromažďoval staré rukopisy, soška a iné starožitnosti. V rovnakom období patril k zberateľom starožitností aj humanista Ján Benedikt Sambucus, ktorý mal vrelý vzťah k archeologickým pamiatkam. V 17. storočí pôsobil na Spiši astronóm a geograf Dávid Fröhlich, ktorý v tomto regióne zaznamenal viaceré archeologické nálezy, ako špirálové ozdoby a dokonca zlaté predmety, vykopané pri poľných prácach. Ďalší spišský rodák Michal Klein, pôsobiaci na Spiši v 18. storočí zaznamenal viaceré nálezy, vrátane zlatých predmetov na Borovej hore vo Zvolene (zlatý drôt datovaný do doby bronzovej sa tu našiel aj pri nedávnom výskume). Medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej inteligencie v 18. storočí patrí nepochybne očovský rodák Matej Bel. V jeho životnom diele, viaczväzkovom diele Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku (1735-1742) sa nachádzajú viaceré záznamy o archeologických nálezoch a lokalitách. Jeho dopisovateľmi boli mnohí súvekí intelektuáli a vlastivední pracovníci. Archeológiu ako vedu považoval za dôležitý prameň poznatkov o dejinách území. K Belovým súčasníkom, ktorí sa zaslúžili o formovanie archeológie ako vedy patrili tiež Ladislav Bartholomaeides, Juraj Ribay, či Bohuslav Tablic, ktorý podnietil v roku 1809 vznik Učenej spoločnosti banského okolia – Societas Slavica.
Predmúzejné obdobie
Toto obdobie v dejinách archeológie je charakterizované zakladaním „učených spoločností“, predovšetkým zásluhou pokrokových vlastencov štúrovskej generácie. Samotný Ľudovít Štúr poukazoval na potrebu zbierať a zachraňovať archeologický materiál. O archeologických pamiatkach písal ako o svedkoch života našich slovanských predkov, popisuje mohyly a urna, ktoré naši predchodcovia ukladali do zeme spolu so šperkmi a zbraňami. K tejto téme vydal rozsiahlu štúdiu uverejnenú na pokračovanie v Orle Tatranskom s názvom „Najstaršie prihodi na zemi Uhorskej a jej základi“. Tu opisuje obdobie od doby sťahovania národov až po príchod starých Maďarov. Ďalší štúrovec Samuel Tomášik pod jeho vplyvom upozornil na praveké pamiatky z Muránskej doliny sa vyjadril, že na Slovensku sú archeologické pamiatky, aké nemajú iné národy a keby ich mali, tak by sa nimi pýšili. Podľa neho tiež je smutné, že množstvo pamiatok sa už z nášho územia vyviezlo a stratilo. Spolu so svoji priateľom, revúckym kňazom Samuelom Reussom (v diele otca potom pokračovali aj jeho synovia Gustáv a Ľudovít) sa zúčastňoval výskumu hradísk na Gemeri. Prakticky tak posunuli vedecké bádanie od zberu nálezov k terénnemu prieskumu. Ich spolupracovníkom bol aj známy básnik Samo Chalupka, ktorý bol náruživým zberateľom pamiatok. Z nálezov, ktoré zachraňoval a študoval si vytvoril súkromné múzeum. Všetci títo národovci čoraz nástojčivejšie volali po založení archeologického, alebo múzejného spolku, najmä po revolúcii v rokoch 1848/49 sa aktivizovali skupiny vlastencov a dožadovali sa založenia Matice Slovenskej, či iného vlastivedného spolku. Ich snahy vyvrcholili založením Matice Slovenskej na zhromaždení v Turč. Sv. Martine 6.-7. júna roku 1861. Súčasťou jej zbierok sa stali aj významné archeologické pamiatky. Ku najvýznamnejších dejateľom tohto predmúzejného obdobia treba zaradiť aj Pavla Jozefa Šafárika, ktorého dielo Slovanské starožitnosti z roku 1837 sa stalo základom štúdia dejín Slovanov na našom území. Hoci v svojom diele nevyužil už vtedy známe archeologické nálezy, predsa len ich považoval za dôležitý prameň pri štúdiu etnogenézy. Významný je jeho príklon k indoeurópskemu pôvodu Slovanov a ich historickom nároku na územie Slovenska. Jeho dielo bolo považované za vysoko vedecké v celej európskej vedeckej obci. Rovnako veľký prínos na poli archeologického bádania treba pripísať Jánovi Kollárovi, prvému univerzitnému profesorovi archeológie na viedenskej univerzite. Práve jeho zásluhou sa zachránil devastáciou ohrozená pamiatka na najstaršie dejiny nitrianskych Slovanov – Pribinov kostol v Blatnohrade, neďaleko dnešného Zalaváru v Maďarsku. K významným osobnostiam 19. storočia, ktorí sa zaslúžili o prezentáciu slovenských archeologických pamiatok patrí nesporne významná česká spisovateľka Božena Němcová. Živo komunikovala so slovenskými bádateľmi, najmä Samom Chalupkom, S.Tomášikom, ale aj Reussovcami a ďalšími, hlavne regionálnymi dejateľmi. Výsledky ich výskumov prezentovala vo vtedajšom českom periodiku Památky archeologické. Do jej rúk sa pritom dostali okrem iného aj niektoré bronzové depoty zo slovenských lokalít. Božena Němcová tak ostáva prvou ženou, ktorá sa zaujímala o slovenské starožitnosti. Z popredných osobností predmúzejného obdobia je treba spomenúť pomerne neznámeho národovca Antona Intibusa Slavomila Čekanoviča, ktorý študoval archeológiu na pražskej univerzite, bol vlastne prvým Slovákom, ktorý na nej tento predmet študoval. V práci, v ktorej vychádzal z poznatkov P.J.Šafárika, sa venoval dejinám nášho územia, ale tiež príchodu Keltov do Podunajska a dejinám Slovenska po bitku pri Bratislave r. 907. Medzi ďalších zberateľov starožitností je treba zaradiť Jána Branislava Hergota, ktorý svoju zbierku vrátane mincí odovzdal Matici slovenskej, ale tiež Ľudovíta Stáreka, ktorý znovuobjavil rímsky nápis na trenčianskej skale, ktorý od čias J.Dernschwama síce bol známy, ale nebola jasná jeho lokalizácia. Priekopníkom, ktorý sa napokon zapísal do dejín archeológie bol Ján Érdy, autor štúdie o tzv. Monomachovej korune, ktorej časti sa našli pri orbe v rokoch 1860-1861 v katastri obce Ivanka pri Dunaji. Jednalo sa vlastne o byzantské emailové obrazy v zlatom orámovaní. Jeho nasledovníkom sa stal František Kubíni st., vlastivedný nadšenec, ktorý sa okrem geológie a paleozoológie venoval aj archeologickým nálezom. V periodiku Archeologiai Közlemények publikoval článok, kde spracoval nálezy z doby kamennej a bronzovej v Uhorsku. Dejiny archeológie zadelil do troch období – kamennej, bronzovej a železnej a pripojil sem aj 24 kresieb vlastných nálezov.
Múzejné obdobie
Táto etapa je sprevádzaná vznikom rôznych kabinetných školských zbierok aj prvých múzeí, ktoré často vzišli zo súkromných zbierok. Dochádza zároveň k inštitucionalizácii a profesionalizácii archeologickej vedy, výsledky výskumov sa začínajú čoraz viac publikovať v celonárodných periodikách. Iniciujú sa výstavky, rodí sa metodológia, bádanie sa zameriava nielen na analýzu a popis nálezov, ale aj prácu v teréne a prospekciu nových nálezísk. Slovensko sa zapísalo zlatými písmenami aj do dejín archeológie v celej monarchii, keď v roku 1871 liptovský podžupan Béla Majláth uskutočnil v Liskovskej jaskyni pri Ružomberku prvý speleoarcheologický výskum vo vtedajšom Uhorsku. Našiel pri ňom aj archaicky vyzerajúcu lebku človeka, ktorá sa istý čas považovala za prvý dôkaz existencie diluviálneho človeka v celom Uhorsku. Významným medzníkom bolo založenie Matičného múzea v roku 1865, ktoré čoskoro získalo aj vlastnú budovu v Turč.Sv.Martine. Sľubne sa vyvíjajúca inštitúcia skončila násilne roku 1875, keď maďarská vrchnosť zrušila Maticu slovenskú, rozpustila múzeum a jeho zbierky skonfiškovala. Práve v tomto období sa o popularizáciu archeológie a vôbec vedeckého bádania na Slovensku najviac zaslúžil farár Andrej Kmeť s okruhom svojich spolupracovníkov. Hlavne jeho zásluhou vznikla v roku 1893 v Turč.Sv.Martine Múzeálna slovenská spoločnosť a v jej rámci aj múzeum, ktoré tvorili zbierky zachránené po roku 1875, ale aj nové nálezy, vrátane komplexnej kolekcie Andreja Kmeťa. V roku 1908 bola napokon postavená aj vlastná budova martinského múzea, základ neskoršieho SNM. Do roku 1918 sa tak toto múzeum stalo jediným, čisto slovenským múzeom. Popri ňom sa rozrastali múzeá aj v ďalších mestách – Oravský Podzámok, Bratislava, Košice, Poprad, Veľká, Rimavská Sobota, Levoča, Komárno, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Rožňava, Bardejov, Liptovský Sv.Mikuláš. Pred prvou svetovou vojnou tak na Slovensku bolo už sedemnásť múzeí, ktoré patrili pod Krajinský hlavný inšpektorát a krajinskú radu múzeí a knižníc v Budapešti.
Andrej Kmeť bol všestranný polyhistor, ktorý nielen zbieral a zachraňoval archeologické pamiatky, ale aj horlivo publikoval a prezentoval získané poznatky, najmä ma stránkach Zborníka Slovenskej muzeálnej spoločnosti, ktorý sa začal vydávať v roku 1896. Už v roku 1887 sa zúčastnil prvého archeologického výskumu v Domanikách pri Zvolene, kde sa nachádzalo popolnicové pohrebisko z doby bronzovej. Jeho srdcovou záležitosťou sa stál majestátny kopec Sitno v Štiavnických vrchoch, na ktorom sa okrem stredovekého hradu nachádzalo aj mohutné praveké opevnenie aj popolnicové pohrebisko. Výskum však realizoval na viacerých lokalitách (celkovo viac ako 50 nálezísk) v blízkom aj širšom okolí a získal tak množstvo významných nálezov, ktorá sa stali základom jeho súkromnej zbierky. Obdivuhodná je aj jeho korešpondencia so vtedajšími vedcami a vlastivedcami, ktorá dosahuje úctyhodných tridsaťtisíc listov.
Na prelome 19.-20. storočia pracovalo na Slovensku niekoľko okruhov bádateľov. Výrazná bola skupina slovenských osobností okolo Andreja Kmeťa, potom prevažne maďarská inteligencia sústredená okolo Františka Foloriána Rómera, profesora archeológie na budapeštianskej univerzite a spolok nemeckých vedeckých pracovníkov operujúci najmä na Spiši. Významnými spolupracovníkmi A.Kmeťa boli také osobnosti, ako Július Botto, Andrej Halaša, Jozef Ľudovít Holuby, Pavol Križko, Ján Petrikovich, Ľudovít Vladimír Rizner, František Víťazoslav Sasinek či Ján Volko-Starohorský. Do tohto okruhu nesporne patrí aj cudzinec, ktorý preslávil Slovensko v archeologickom svete – barón Emil Hoenning O´Caroll, hanoverský rodák, dobrodruh a „skúmateľ starožitností“. Jeho osudom bola tzv. Púchovská skala, významné polykultúrne nálezisko, ktoré dalo pomenovanie jednej s najcharakteristickejších horalských kultúr na Slovensku – púchovskej kultúre.
Iná skupina sa grupovala z radov prevažne maďarskej inteligencie, na čele ktorej stál František Folorián Rómer, profesor archeológie na budapeštianskej univerzite. Tento všestranne orientovaný vedec mal hlavný podiel na založení Mestského múzea v Bratislave v roku 1868, tiež ale participoval na založení múzea v Košiciach, Győri a Oradei. Archeologický materiál, ktorý bol súčasťou jeho zbierok sa jeho pričinením objavil aj na Parížskej svetovej výstave. Jeho zásluhou vznikli aj významné archeologické periodiká. V roku 1859 Archaeologiai Kőzlemenyek (Archeologické správy) a v roku 1861 aj Archaeologiai Értesitő (Archeologické oznamy). Je autorom prakticky prvej archeologickej topografie Bratislavy. Pre svoje rozsiahle aktivity je nazývaný aj otcom uhorskej archeológie. Do jeho okruhu patrí aj József Hampel, jeden z najvýznamnejších archeológov uvedeného obdobia. Pôvodným povolaním právnik bol predovšetkým výborný teoretik, stal sa dokonca súkromným profesorom na univerzite v Pešti. Stál pri organizovaní Medzinárodného archeologického kongresu v Budapešti roku 1876. Spísal prvú ucelený súpis bronzových pamiatok Uhorska s názvom Pamiatky doby bronzovej, pričom sem zaradil aj významné hromadné a ojedinelé nálezy zo Slovenska. Stál tak pri zrode používania nových metód v archeológii, predovšetkým metódy dokumentácie a interpretácie. Realizoval však aj významný výskum pohrebiska v juhoslovanskom Belobrde, ktorý bol základom vyčlenenia včasnomaďarských pamiatok aj na našom území – tzv. belobrdskej kultúry.
Popri ňom je treba spomenúť ďalších archeológov, či amatérskych archeológov, ktorí sa venovali výskumu a záchrane pamiatok najmä na regionálnej úrovni. Ľudivít Hűvőssyho skúmal tie, ktoré sa nachádzali na území Gemerskej župy, Aurel J.Kapás zasa zasvätil svoj život nálezom zo Zemplína. Mimoriadne plodným bol tiež Mikuláš Kubínyi, ktorý vytvoril rozsiahlu zbierku nálezov z Oravskej a Liptovskej stolice. Realizoval výskum na významnom halštatskom pohrebisku vo Vyšnom Kubíne, Oravskom Podzámku a Jasenovej, zachránil najvýznamnejšie bronzové dopoty z Komjatnej, Žaškova, Martinčeka, Krásnej Hôrky a poklad mincí tzv. veľkobysterského typu z Dolného Kubína – Trnín. Celú svoju hodnotnú zbierku nakoniec daroval do múzea v Turč. Sv. Martine a zabránil tak jej vyvezeniu do zahraničia.
Liptov je mimoriadne bohatý na archeologické nálezy a neušiel pozornosti súdobých bádateľov, z ktorých je nutné spomenúť hlavne Bélu Majlátha. Tento liptovský rodák, predstaviteľ maďarskej strednej vrstvy bol hlavným notárom Liptovskej stolice, kustódom Széchenyiho knižnice v Budapešti, zanieteným historikom a archeológom. Patril medzi prvých prispievateľov novozaložených maďarských archeologických časopisov. Okrem spracovania dovtedy známych pravekých nálezísk realizoval aj skutočné archeologické výskumy na popolnicových pohrebiskách z doby bronzovej v Uhorskej Vsi, Liptovskom Hrádku a Liptovskej Ondrašovej. Najväčší úspech mu však priniesol pioniersky výskum v Liskovskej jaskyni pri Ružomberku, ktorým sa v roku 1871 zaradil medzi priekopníkov speleoarcheológie v Uhorsku. Už spomínaný nález archaicky vyzerajúcej lebky bol dlhé roky predmetov vášnivých vedeckých sporov, jeho autenticitu sa nikdy nepodarilo potvrdiť. Účastníkom tohto pamätného výskumu bol aj Július Neudeck, technik a zememerač na stavbe Košicko-bohumínskej magistrály. Ten mu pomohol vyhotoviť plán jaskyne, ale zameral tiež viaceré, najmä opevnené lokality na Považí a vyhotovil z nich pôdorysné plány. Správne dedukoval, že väčšina z nich pochádza z obdobia prelomov letopočtov, údajne mali patriť germánskym Kvádom. Na výskum Liskovskej jaskyne nadviazal v roku 1874 geológ Lajos Lóczy. Jeho zistenia potvrdili domnienku B.Majlátha, že jaskyňa bola využívaná už v dobe kamennej a zrejme slúžila ako kultové miesto.
K popredným liptovským archeológom sa zaraďuje napokon aj Jozef Mihalik, stredoškolský profesor na gymnáziu v Liptovskom Sv. Mikuláši. Jeho vedecké dielo je mimoriadne bohaté, zaslúžil sa o zameranie a výskum známeho hradiska Rohačka, ako aj osady na jeho úpätí. Svoje zistenia publikoval spolu s ďalšími v diele o pravekých hradiskách Liptova, ktoré vyšli v ročenke Uhorského karpatského spolku. Uviedol v ňom celkom 36 pravekých hradísk za území Liptovskej župy, orientoval sa však aj na prieskum pravekých lokalít na východnom Slovensku, kde objavil aj slávnu polykultúrnu lokalitu Nižná Myšľa.
Z významných predstaviteľov maďarskej archeologickej školy je nakoniec potrebné spomenúť meno Františka Aurela Pulszkého, ktorý bol poslancom uhorského snemu, ale aj korešpondentom Maďarskej akadémie vied a neskôr predsedom Archeologickej spoločnosti. Orientoval sa predovšetkým na stredovekú archeológiu. V svojom diele tiež spracoval Keltov v Uhorsku, dobu medenú spolu so súpisom nálezov a vrcholom bola jeho rozsiahla práca Archeológia Uhorska. Tá vyvolala veľký ohlas aj v zahraničí. Viacerí jeho súčasníci mu však vyčítali jej nedostatky, vôbec nespomínal napr. obdobie Veľkej Moravy a Slovanov tiež spomínal veľmi okrajovo. Napriek tomu mu však patrí významné postavenie medzi archeológmi konca 19. storočia.
Popri spomínaných okruhoch bádateľov na Slovensku ešte pôsobil spolok sústreďujúci archeológov, vlastivedných pracovníkov, geológov a publicistov regiónu Spiša. Boli to predovšetkým predstavitelia a sympatizanti Uhorského karpatského spolku, založeného v roku 1873 v Kežmarku a neskôr združení okolo Spišského dejepisného spolku v Levoči. Významný post medzi nimi patrí Michalovi Greisigerovi, horlivému propagátorovi Tatier a Belianskej jaskyne. Patrí mu zásluha na tom, že zachránil mnoho nálezov z významnej lokality Gánovce, systematicky ničenej ťažbou travertínu. V roku 1880 začal archeologický výskum na opevnenej lokalite „Burchbrich“ vo Veľkej Lomnici a to tak, že presvedčil mestskú radu, aby sem premiestnila cintorín. Pri výkope jám na nové hroby sa potom objavovalo množstvo pravekých nálezov. Kopal tiež na hradisku „Jeruzalem“ v Kežmarku, ale svoju pozornosť zameral aj na zber paleolitickej úštepovej industrie v okolí Spišskej Belej, celkovo objavil v okolí viac ako 50 lokalít. Rovnako plodným na poli výskumu bol aj jeho súčasník Béla Hajts, nazývaný aj „otcom Slovenského raja“. V jaskyni Čertova diera v Spišských Tomášovciach získal kosti jaskynného medveďa a archeologické nálezy, ktoré spolu s inými spracoval v dejinách Spiša od paleolitu až po sťahovanie národov.
Medzi archeológov Spiša je možné zaradiť aj košického rodáka Imre Henszlmanna, ktorý sa stal popri F.F.Rómerovi ďalším riadnym profesorom archeológie na univerzite v Budapešti, ktorý je pokladaný za zakladateľa modernej špecializácie v odbore historická archeológia. Patrí sem tiež Alexander Műnich, ktorý výskumom objavil zaniknutú osadu Zámčisko pri Poprade, či pravekú hutnícku pec v Machalovciach, alebo hradisko Žltá stena vo Vysokých Tatrách, jedno z najvyššie položených hradísk u nás. Zameral sa však aj na výskum jaskýň – V Axamitke-Haligovciach objavil nálezy z doby kamennej.
Na záver je treba spomenúť ešte meno Samuela Rotha, ktorý je nestorom slovenskej speleoarcheológie. Ako prvý dokázal, že Ružínska jaskyňa bola osídlená už v dobe kamennej, čím definitívne potvrdil paleolitické osídlenie v jaskyniach na Slovensku vôbec. Tiež sa mu podarilo získať cenné nálezy z jaskyne Šarkanova diera v Poráči, datované do neolitickej bukovohorskej kultúry. Počas svojho života preskúmal takmer všetky známe spišské jaskyne a o tom, že viaceré z nich boli osídlené už v staršej dobe kamennej bol presvedčený až do svojej smrti. Napriek tomu, že maďarská vedecká obec jeho tvrdenia odmietala, revízny výskum v Ružínskej jaskyni v roku 1916 mu dal definitívne za pravdu.
