Okolo 1400 rokov dlhú etapu dejín charakterizuje postupné rozšírenie produktov farebnej metalurgie do všetkých oblastí života. Ťažba a zhutňovanie medených rúd dosiahli formu špecializovaného remesla, ktorého výsledok, surový kov dodávali baníci a hutníci producentom hotových výrobkov, zlievačom a toreutom. Pri ťažbe a výrobe medi, získavaní cínu, distribúcii jantáru a pravdepodobne i soli sa pracovalo pre stovky kilometrov vzdialených príjemcov. Ovládnutie zdrojov surovín a diaľkových komunikácií viedli k zvyšovaniu majetkovej a mocenskej nerovnosti. Rozvoj vojenstva sa odrazil v produkcii špecializovanej útočnej i ochrannej výzbroje, pre dobu bronzovú sú charakteristické rozsiahle obranné systémy - hradiská. Opakované zmeny v spôsobe pochovávania a nálezy rituálneho charakteru nám naznačujú, že svet duchovných predstáv bol rozvinutý a nositelia kultúr bronzovej doby sa snažili ovplyvniť svoj osud rôznymi rituálnymi praktikami. V dobe bronzovej nastala istá štandardizácia remeselnej produkcie, ktorej prejavy môžeme sledovať na kovových artefaktoch: základné nástroje, zbrane a súčasti odevu či ozdoby sú na väčšej časti európskeho kontinentu podobné. Na druhej strane sa dajú pozorovať i dlhodobo pretrvávajúce regionálne odlišnosti v materiálnej kultúre, spôsobe bývania i pochovávania, na základe ktorých niektorí bádatelia už v dobe bronzovej hľadali počiatky v súčasnosti známych národov.

Po prvý raz zaradil do „doby bronzovej“ konkrétne archeologické pamiatky kurátor „Zbierky národných starožitností v Kodani“, Christian Jürgen Thomsen. Pri príprave verejne prístupnej expozície rozdelil praveké, podľa vtedajšieho nazerania „pohanské“ pamiatky podľa materiálov, z ktorých boli zhotovené na kamenné, bronzové a železné. Od roku 1837 (dátum vypublikovania katalógu dánskej zbierky) sa termíny doba kamenná, bronzová a železná postupne presadili a dodnes sa používajú. Pojem „doba bronzová“ sa však vyskytoval už pred Thomsenom v spisoch humanistických, barokových a osvietenských učencov. Aj tí vychádzali zo starších, antických prameňov. Z tých vyplýva, že povedomie o úlohe bronzu v dejinách pretrvávalo v rímskej spoločnosti ešte v 1. storočí p. n. l, kedy básnik T. L. Carus v diele De rerum natura (O prírode) zaznamenal, že v dávnych dobách bol bronz známy skôr ako železo a cenili si ho viac ako zlato. Už o polovicu tisícročia pred ním označil boiótsky básnik Hesiodos svoju súčasnosť ako dobu železa, ktorej predchádzala doba bronzu. Čerstvo odliaty zlatisto sa lesknúci a postupom času zeleno patinujúci kov nezačali používať všade naraz. Pokým v dnešnom Iráne, Iraku, Sýrii a v Egypte nastúpila doba bronzová už na konci štvrtého tisícročia p. n. l, v Európe sa nová zliatina presadzovala postupne až stovky rokov neskôr.

Počiatky skúmania doby bronzovej na území dnešného Slovenska súvisia so záujmom o domáce starožitnosti, ktorý sa rozšíril vo východnej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie v druhej polovici 19. storočia. Okrem ukladania náhodných nálezov do novo zakladaných múzejných zbierok sú jeho prejavom prvé cieľavedomé sondáže i priekopnícke publikácie, v ktorých zaujímajú dôležité miesto atraktívne bronzové výrobky a ich súbory. Na západe nášho územia vyniká činnosť N. Sándorffiho a V. Récseiho, v strede M. Kubínyiho, B. Majlátha a samozrejme A. Kmeťa, na juhu E. Nyáriho a J. Visegrádiho, na východe J. Mihalika. Publikáciu radu dôležitých solitérnych i hromadných nálezov bronzových predmetov nájdeme v súbornom diele J. Hampla. Bádatelia „uhorského obdobia“ boli z hľadiska hlavného zamestnania temer výlučne amatéri, často kňazi a učitelia, avšak o G. Reussom objavených lokalitách pilinskej a kyjatickej kultúry z juhu stredného Slovenska informovala na stránkach časopisu Památky archeologické a místopisné v r. 1859 aj spisovateľka B. Němcová. 

Prírodné prostredie, predovšetkým reliéf, vegetačné stupne, geologické podložie, pôdny fond, klíma a dostupnosť či prebytok vody ovplyvňuje ľudskú populáciu od nepamäti. Aj naša výdobytkami vedy a techniky vyzbrojená spoločnosť pyšná na to, že sa závislosti od prírody čiastočne zbavila (napríklad v dĺžke pracovnej časti dňa nezávisiacej od denného svetla či potlačením nepriaznivých klimatických podmienok účinnými metódami vykurovania) sa musí občas prispôsobiť suchám, záplavám a náhlym zmenám počasia. Je zrejmé, že v minulosti bola spätosť človeka s jeho prírodným okolím oveľa bezprostrednejšia ako v súčasnosti, že príroda do značnej miery určila spôsob produkcie potravín, druhy remesiel a spôsob bývania i dopravy ako aj ročný kolobeh ľudských aktivít závisiaci od agrárnych termínov, biorytmov zvierat, dĺžky dňa i od striedania teplých a chladných ročných období. Opačný vzťah, totiž závislosť prírody od ľudskej činnosti bol v minulosti slabší ako v súčasnosti, avšak už od mladšej doby kamennej sa dá aj na území Slovenska predpokladať narastajúce ovplyvňovanie prírodného prostredia ľudskou činnosťou. Úseky lesov museli ustúpiť novozaloženým poliam, zmenšovali sa intenzívnym pasením a zimným dokrmovaním hospodárskych zvierat, ťažbou stavebného i palivového dreva. Intenzívny lov mohol spôsobiť zmeny v skladbe divo žijúcich zvierat. Miestami nemôžeme vylúčiť ani devastačné narušenia prírodného prostredia, napríklad v dôsledku ťažby nerastov alebo produkcie dreveného uhlia. 

V zásade môžeme zhrnúť, že nositelia kultúr doby bronzovej na Slovensku väčšiu časť svojich mŕtvych pochovávali na miestach k tomu účelu určených, na pohrebiskách. Počty pochovaných sú na nich rôzne, rozsah pohrebísk sa nie vždy podaril archeologickým výskumom stanoviť. Popri menších s desiatkami hrobov sa podarilo odkryť nekropoly, v ktorých počty pochovaných dosahujú stovky až tisíce. Je charakteristické, že najväčšie pohrebiská boli používané dlhú dobu. Veľký počet pochovaných jedincov je  dôsledkom stabilného, stovky rokov neprerušeného života malej komunity, nie  existencie rozsiahlych osád. Na viacerých pohrebiskách  sa podarilo rozpoznať skupiny hrobov, snáď patriacich rodinám. Z množstva práce potrebnej na stavbu hrobu, umiestnenia pohrebu v rámci pohrebiska ako aj z priložených milodarov sa dajú vyvodiť závery o sociálnom či spoločenskom postavení pochovaného. S výnimkou mohýl máme málo indícií o označení kostrových alebo žiarových hrobov na povrchu, napríklad hlinenými násypmi alebo drevenou konštrukciou. Skutočnsť, že mladšie hroby na pohrebiskách len málokedy porušujú tie staršie naznačuje, že nejaké označenie museli mať. Na dobre zachovanej časti pohrebiska v Pittene v Dolnom Rakúsku boli okrem hrobov v jamách, v mohylách s kamennou konštrukciou a pohrebov v popolniciach odkryté aj kameňmi ohraničené plošiny, na ktorých zosnulých spaľovali. Pohrebisko vymedzené múrikom tvorilo uzavretý areál, akýsi svet mŕtvych. Svedectvom o kontaktoch zo „svetom živých“ sú v Pittene črepy hlinených nádob pri niektorých hroboch, snáď zvyšky opakovanej obety alebo spomienkových posmrtných hostín.

Archeológia sídlisk a poznávanie sídliskovej štruktúry doby bronzovej je veľmi rozsiahla téma, ktorá môže byť sledovaná na rôznej úrovni. Najpodrobnejšie údaje poskytujú archeologicky preskúmané úseky osád. Zo Slovenska sú k dispozícii poznatky o osadách zo všetkých časových období doby bronzovej, avšak rozsah získaných informácií z nich je rôzny. Pokým na niektorých sa zachovali základy nadzemných obytných i hospodárskych stavieb ako aj opevnení, z iných poznáme len ojedinelé zásobné, kolové a ťažobné jamy alebo fragmenty keramiky z ornice. Veľmi skromné stopy zanechali sídliská z počiatku doby bronzovej. Nositelia kultúry Chlopice-Veselé, nitrianskej kultúry i koštianskej kultúry nám zanechali pohrebiská zo stovkami hrobov. Ich rozmiestnenie v krajine a doba používania dokladajú, že štruktúra osídlenia bola hustá a dlhodobo stabilná. Stopy sídlisk  komunít, ktoré pochovávali na týchto pohrebiskách však s výnimkou ojedinelých jám (Čataj, Nitra) temer nepoznáme. Zaujímavé indície o spôsobe bývania nositeľov kultúry Chlopice–Veselé a nitrianskej kultúry poskytujú aj pohrebiská. Nad viacerými bohato vybavenými hrobmi mužov v Ludaniciach – Mýtnej Novej Vsi a v Branči postavili pozostalí drevenú nadzemnú konštrukciu štvorcového tvaru, akýsi dom pre mŕtveho, kde možno prebiehali obrady slúžiace ich posmrtnému uctievaniu. Nositelia kultúr epišnúrového okruhu teda nadzemné stavby poznali. Prečo sa ale doteraz nepodarilo sídlisko nositeľov chlopicko-veselskej, nitrianskej a koštianskej kultúry preskúmať? Najskôr preto, že obydlia a hospodárske objekty stavali spôsobom, ktorý archeológovia nie sú schopní identifikovať v súčasnosti používanými metódami a výskumnými technikami.

Základy domu o niečo mladšej wieselburskej kultúry s rozmermi 17,5x5,5m z Gattendorfu (vzdialenom od Bratislavy cca 8km) tvorili vodorovne ležiace, do zeme len minimálne zahĺbené trámy. Je zrejmé, že podobné stavby na lokalitách, kde sa pred archeologickým výskumom strhne ornica bagrom je obtiažne identifikovať. Oveľa viac poznatkov o sídlach a spôsoboch bývania máme z rozvinutej staršej doby bronzovej. Nositelia únětickej a maďarovskej kultúry, ako aj OFKK bývali v otvorených, a v opevnených osadách. Systematické výskumy zacielené na opevnené osady (Nitriansky hrádok, Vráble, Barca, Rozhanovce, Nižná Myšľa, Spišský Štvrtok) nám o nich priniesli rad poznatkov. Sídla, ktorých rozsah zväčša nepresahuje 1 ha (avšak nechýba ani sedemhektárový areál) zakladali na riečnych, čiastočne chránených terasách, výnimočne na temenách vrchov. Od okolia ich oddeľovala priekopa s prierezom písmena V, za ktorou sa nachádzal val so zložitou vnútornou konštrukciou z dreva. Tretím prvkom opevnenia bývala palisáda. Ako ukazujú početné vzájomne sa porušujúce sídliskové jamy a zvyšky obydlí v niekoľkých vrstvách nad sebou, viaceré skúmané lokality obývali dlhšiu dobu. Intenzívne osídlenie nám vo vnútorných areáloch opevnených osád zanechalo až 1 m hrubú vrstvu popola, prepálenej hliny zvyškov keramiky a organického odpadu. Vo vnútorných areáloch sa podarilo identifikovať základy jedno, dvoj a výnimočne až trojpriestorových stavieb s obdĺžnikovým pôdorysom s plochou 16-30 m², zo stopami drevených dlážok ohnísk a pecí s kupolou. Strechy, pravdepodobne sedlové niesli zvislé, do zeme zahĺbené stĺpy. O stenách sa predpokladá, že boli zrubovej konštrukcie, prípadne vypletané z konárov. Pri obidvoch riešeniach tvoril vonkajší plášť stavieb hlinený výmaz.

Aj v Bratislave-Rusovciach sa našli fragmenty mazaníc s modelovaným povrchom z ohnísk a zdobených fasád stavieb. Predpokladáme, že ich strechy pokrývala kôra, slama alebo trstina. Spôsob usporiadania obydlí a iných stavieb osady v Bratislave-Rusovciach môžeme označiť ako rozptýlený. Aj keď u domov s odstupom 7-20 m nie je namieste hovoriť o plánovitej zástavbe a ani datovanie nedovoľuje bezpečné vyjadrenie o súčasnosti či blízkej časovej následnosti jednotlivých stavieb, ich stavitelia dodržiavali isté pravidlá, ako odstup a jednotnú orientáciu voči svetovým stranám. Dôvodom dodržania odstupu asi nebola len ochrana pred požiarom, ale aj získanie priestoru. Predovšetkým medzi stavbami, nie v rozmerovo malých obytných domoch, prebiehal každodenný život obyvateľov osady. Istú stabilitu osídlenia naznačuje znovuvybudovanie dvoch domov po zániku pôvodných na tom istom mieste. Zaujímavé sú dva obdĺžnikovité pôdorysy nachádzajúce sa tesne vedľa seba. Podobné skupinky domkov bývajú na zahraničných lokalitách pokladané za prvé doklady dvorcv, pozostávajúcich z obytných i hospodárskych stavieb. Podobný obraz o osídlení sa získal na časovo zhruba totožnom sídlisku v Lozorne, kde priestor s nálezmi stredodunajskej mohylovej kultúry a velatickej kultúry dosahuje až 22 ha. Na menších preskúmaných úsekoch sa odkryli pôdorysy šiestich nadzemných stavieb obdĺžnikového pôdorysu. Vnútorná plocha dvoch z nich presahuje 60  a 140 m². Základy nadzemných stavieb nositeľov kultúry popolnicových polí sa odkryli aj v Dvorníkoch-Posádke,  Jelšovciach a Pobedime.

Ak zo staršej, strednej a mladšej doby bronzovej máme k dispozícii rad podkladov na rekonštrukciu stavieb i ich usporiadanie v osadách, v neskorej dobe bronzovej poklesol ich počet na minimum. O veľkosti a konštrukcii obydlí nositeľov podolskej a kyjatickej kultúry nám informácie temer chýbajú. Popri polozahĺbených chatách, ktoré môžu súvisieť so zhoršením klímy naďalej stavali tradičné nadzemné kolové a zrubové domy. Jeden z nich, štvorcového pôdorysu s rozmermi 360 x 360 cm postavili v blízkosti hradby na devínskom hradnom návrší. Pre neskorú dobu bronzovú sú charakteristické nálezy z početných jaskýň. Je zrejmé, že väčšina z nich, predovšetkým úzke pukliny a zvislé priepasti nemohla slúžiť na bývanie. Pokým o sídliskových objektoch z doby bronzovej máme na Slovensku k dispozícii viac-menej reprezentatívnu sumu poznatkov, nemožno to zovšeobecniť na sídliskové areály a celé regióny. Ich poznanie je v jednotlivých častiach Slovenska rôzne, porovnanie regiónov z hľadiska hustoty osídlenia a sídliskového systému v jednotlivých obdobiach doby bronzovej je preto problematické. Doteraz chýbajú štúdie venované topografii archeologických nálezísk v mikro a mezoregiónoch i keď prácu v tejto oblasti GIS technológie uľahčili. Isté výsledky prinieslo systematické sledovanie osídlenia vybranej časti Trnavskej sprašovej tabule. V povodí Stoličného potoka, Vištuckého potoka a Gidry sa podarilo povrchovými zbermi kombinovanými s menšími záchrannými odkryvmi identifikovať rad nových a overiť polohu už skôr známych nálezísk zo staršej, strednej a mladšej doby bronzovej.  V sledovanom priestore o rozsahu 220 km²  poznáme 7 lokalít maďarovskej kultúry, z nich jednu opevnenú osadu, 18 lokalít stredodunajskej mohylovej kultúry a 21 lokalít čakanskej a velatickej kultúry. Lokality zo sídliskovými nálezmi tvoria hustú sieť, vzdialenosť medzi nimi zväčša nepresahuje 5 km. V katastroch obcí Abrahám a Báhoň sa stretneme zo skupinami polôh s nálezmi SMK, ktoré sú navzájom vzdialené 0,5 – 2 km.

U obidvoch koncentrácií je namieste otázka, či sa jedná o rozsiahle sídliská alebo o ojedinelé rozptýlené usadlosti. Zdá sa, že systém rozmiestnenia sídlisk v línii pozdľž potokov s odstupom 1-5 km je charakteristický pre skúmanú oblasť trnavskej sprašovej tabule a to pre osídlenie staršej, strednej i mladšej doby bronzovej. Situácia nie je v rozpore s poznatkami z iných oblastí a období mladšieho praveku, kde sa u poľnohospodárov predpokladajú podobné sídliskové areály. Ich rozsah postačoval na obytné a hospodárske aktivity (zariadenia na skladovanie úrody, chov hospodárskych zvierat, obrobené polia i polia ležiace úhorom, pastviny, ťažbu stavebného a palivového dreva, lov, zber nekultúrnych rastlín) ako aj pochovávanie mŕtvych či vykonávanie kultu v areáli sídliacej komunity. Sledovanie rozmiestnenia sídlisk v oblasti trnavskej sprašovej tabule teda ukázalo, že ich zakladali v línii pozdľž vodných tokov s odstupom približne 1-5 km a uprednostňovali sa mierne svahy vzdialené od súčasného koryta potokov do 100 m. Nejde však o jediný model. S úplne iným pravidlom sa stretneme na Žitnom Ostrove. Na založenie viacerých osád (Šamorín, Holiare, Veľký Meder, Dolné Janíky) si v strednej a mladšej dobe bronzovej vybrali ploché vyvýšeniny v inundácii. Rozptyl objektov na lokalitách určoval tvar vyvýšeniny a určite aj zo skúsenosti dobre známy dosah hladiny jarných povodní. Niekoľko metrov, prípadne len desiatok centimetrov prevýšenia už bezpečne chránilo pred pravidelnými záplavami. O niečo vzdialenejšie od vodných tokov sú sídliská na ostrožných výbežkoch okraja riečnych terás. Polohy s prevýšením oproti okolitému terénu do 10m (Veselé, Ivanovce-Skala, Dvorníky-Posádka, Vráble) umožňovali nerušený rozhľado do širokého okolia. Viaceré z nich opakovane osídlené opevnili šijovou priekopou. Popri sídliskách zakladaných v líniách pozdĺž potokov a na okrajoch riečnych terás sa v  dobe bronzovej na západnom Slovensku vyskytli aj doklady krátkodobého i dlhodobého osídlenia dominantných polôh s prevýšením oproti údoliam 100-200m. Poznali ich nositelia maďarovskej kultúry (Prašník) SMK (Unín) i popolnicových polí (Pohanská pri Plaveckom Podhradí, Mariánka). Výšinným polohám sa nevyhýbali ani nositelia SMK (Unín, Smolenice), avšak ich opevnenia zatiaľ nepoznáme.

Nositelia kultúr staršej a počiatku strednej, ako aj mladšej doby bronzovej stavali okolo niektorých osád hradby. Môžeme sa dohadovať, či sa chránili pred lúpežnými nájazdmi z väčších diaľok alebo pred útočníkmi zo susediacich komunít. Spálené časti niektorých opevnených osád a hradísk napovedajú, že obavy nútiace roľníkov a remeselníkov doby bronzovej skryť sa so svojím majetkom za valom a priekopou, boli oprávnené. Predpokladá sa, že sídliskový systém staršej doby bronzovej na Slovensku tvorili zoskupenia pozostávajúce z opevnených osád s hospodárskou a správnou funkciou, ktoré boli nadradené skupine otvorených sídlisk v zázemí. Nie je jednoduché určiť, akú úlohu mali hradiská v systéme súvekých sídlisk popolnicových polí. Istý náznak v tomto smere poskytuje nepomer medzi rozsiahlymi, viachektárovými priestormi chráneným hradbou a sporadickými stopami osídlenia v ich areáloch. Ak by aj málopočetná komunita obývajúca hradisko zvládla výstavbu hradby okolo predimenzovane veľkého priestoru, asi by ich bolo príliš málo na jej obranu. Skôr sa zdá, že hradiská na dominantných kopcoch postavili obyvatelia okolitých otvorených osád, ktorí sa do ich areálov v časoch nebezpečenstva ukryli aj s majetkom. Môžeme uvažovať, že takéto útočiská si postavili príslušníci väčších príbuzných komunít. Ak na mape vyznačíme polohu malokarpatských hradísk, ktoré patria, alebo by mohli patriť do mladšej a neskorej doby bronzovej, ukáže sa, že sú navzájom vzdialené 5-15 kilometrov. Je možné, že ich vzájomná vzdialenosť a umiestnenie odráža územné členenie vyšších spoločenských celkov, možno kmeňov.

Poznávanie náboženských predstáv stredoeurópskych populácií doby bronzovej, ktoré nám nezachovali písomné pramene je na hranici možností archeologických metód a pracovných postupov. V gréckej mytológii boli personifikované sily na nebesiach (uranické, astrálne, solárne) v podsvetí (chtónické) na zemi (telurické, profesné) a vode (akvatické). Aj stredoeurópsky človek iste pripisoval ohrozenie od prírodných katastrof, chorôb alebo agresívnych skupín súčasníkov nadprirodzeným silám. Rovnako sa dá predpokladať, že si zachovával spomienku na významných rodových predkov, ktorých v priebehu generácií heroizoval. Či však boli predstavy stredoeurópanov doby bronzovej rozvinuté do formy vnútorne hierarchizovaného polyteistického panteónu rovnako ako v antike je otázne. Je však zrejmé, že už v dobe bronzovej nejaké predstavy mali a cítili sa byť od neznámych síl závislí, pretože sa ich snažili ovplyvniť darom, spôsobom komunikácie, ktorý bol iste bežný aj medzi ľuďmi. Kritérium pre zaradenie archeologických nálezov do kategórie daru nadprirodzeným silám čiže obety je ich odlišnosť od artefaktov vyskytujúcich sa na sídliskách, pohrebiskách a vo výrobných areáloch, ako aj ich opakovanie vylučujúce náhodu. Interpretácie takých situácií a nálezov na úrovni neoveriteľných hypotéz sú zväčša založené na poznaní mýtov, bájí a archeologicky odkrytých dokladov kultov na súvekých lokalitách vo východnom Stredomorí a na Blízkom východe.

S kultom je často spájaná skupina pamiatok pokladaná za obetné dary alebo rituálne uložené sakrálne predmety. S výrobou, výmenou a v súčasnosti čoraz častejšie aj s rituálnym darom sa spájajú depoty. Jedná sa o skupiny artefaktov, výnimočne i o ojedinelé predmety z medi, bronzu, zlata, jantáru  alebo keramiky, ktoré boli zámerne uložené do zeme alebo do vody a tým vylúčené z ďalšieho používania. Frekvencia ukladania depotov kolísala v priestore i v čase. Stretávame sa s nimi už v eneolite,  najstaršie z doby bronzovej sa na našom území spájajú s únětickou kultúrou. Zvyk ukladať depoty dosiahol prvý vrchol v závere staršej a na počiatku strednej doby bronzovej, keď hromadné nálezy tzv. kosziderského typu ukladali nositelia maďarovskej kultúry na západnom i nositelia OFKK na východnom a južnom Slovensku. Minimálnemu počtu nálezov zo staršej a počiatku strednej doby bronzovej zo severných, horských častí Slovenska odpovedá aj chýbanie časovo zhodných hromadných nálezov bronzov v tejto oblasti. Ďalší vrchol dosiahlo ukladanie depotov na území juhovýchodných a lužických popolnicových polí v mladšej a neskorej dobe bronzovej. Na území rozšírenia stredodunajských popolnicových polí vtedy uvedený zvyk temer nepoznali. U depotov nájdených na sídliskách sa pravda nedá vylúčiť, že hodnotné predmety či surovinu majiteľ ukryl a kvôli rôznym okolnostiam si ich už nemohol vyzdvihnúť. Také úvahy nie sú na mieste u  súborov uložených do zeme na výnimočných miestach bez stôp súvekých sídlisk, alebo ojedinelých predmetov vhodených do vody. Hromadný nález ozdôb a nástrojov s počiatku mladšej doby bronzovej našli v puklinovej jaskyni na spišskom Dreveníku, šesť bronzových mečov uložili nositelia lužickej kultúry do medzery medzi blokmi travertínu v Liptovských Sliačoch.