Poľnohospodárstvo stredoeurópskeho neolitu bolo postavené na chove domácich zvierat a pestovaní úžitkových plodín, pričom ich pomer sa menil a prevaha jedného či druhého komponentu na jednotlivých sídliskách bola značne variabilná. Extenzívne vypaľovanie lesa malo význam najmä v pôvodných zapojených lesných spoločenstvách. Človek tak prvýkrát v dejinách vytvára umelé ekosytémy – polia a pastviny, ktoré trvalo menia charakter intaktného enviromentálneho prostredia a vytvárajú novodobú kultúrnu krajinu. Kultivácia vypálených plôch sa realizovala najmä drevenými kopáčmi a kamennými klinovitými nástrojmi, ktoré mali hĺbkovo obmedzenú účinnosť. Do pripravenej pôdy sa siala pšenica jedno- a dvojzrnka, jačmeň, proso, šošovica a hrach. Dobytkárstvo stálo na chove domestikovaného tura (Bos primigenius), ošípanej a drobných prežúvavcov, ktorých stáda strážili psi. Lov zohrával ešte stále významný podiel v obžive, pričom potravinová skladba bola dopĺňaná zberom divokého ovocia, húb, žaluďov, bukvíc orechov a rôznych semien. Početné nálezy importovaných surovín (spondylus, obsidián, silicity, mušle stredomorského pôvodu) dokladajú transregionálny transport už od najstaršej lineárnej keramiky.

Markantný nárast tohto typu nálezov nastal po roku 1989, kedy sa aj na Slovensku zásluhou rozmachu leteckej prospekcie (I.Kuzma) zistilo niekoľko desiatok nových lokalít. Od 90. rokov sa dochádza k zintenzívneniu výskumu mladšej doby kamennej, najmä zásluhou novej generácie archeológov. Patrí k nim aj Marián Soják, ktorý sa vo svojej vedeckej práci zameriava na neolitické osídlenie Spiša, vrátane výskumu jaskýň Slovenského krasu a Slovenského Raja, s doloženým osídlením najmä v období bukovohorskej kultúry, ale tiež s dôrazom na štiepanú industriu spomínaného obdobia. Problematiku neolitického osídlenia širšieho okolia Bratislavy zasa vo svojom diele spracúva Z.Fakaš, realizátor výskumov sídlisk v Bratislave-Mlynskej doline, Bernolákove, a v Čataji. Na otázky neolitizácie východného Slovenska a širším kultúrno-chronologickým vzťahom tohto významného surovinového územia sa zameriava Marián Vizdal, ktorý realizoval v medzinárodnej spolupráci významné výskumy sídliska starej lineárnej keramiky v Malých Raškovciach a Moravanoch. Zo súčasnej mladej generácie sa predmetnému obdobiu venuje napr. Noémi Pažinová, Kristína Piatničková, Peter Demján či Rastislav Hreha.

Zatiaľ čo na JZ Slovensku pretrváva počas stredného neolitu želiezovská skupina, východ Slovenska sa stal kryštalizačným jadrom bukovohorskej kultúry, ktorá nadväzovala na dedičstvo východnej LNK a ktorá  prerušila predchádzajúci bipolárny vývoj v tejto časti nášho územia. Charakteristickou výzdobou bola rytá dekorácia, vytvorená kosteným hrebeňom najmä na tenkostennej keramike, obľúbené boli rôzne geometrické a koncentrické motívy, gotické okná, špirály a pod. Vyskytuje sa aj biela, ojedinele aj iná, pastózna inkrustácia. Rozšírila sa na celom východnom Slovensku, pričom zasiahla aj Lučenecko-rimavskú kotlinu, známa je z jaskýň Slovenského krasu (Domica, Ardovo, Kečovo) aj Slovenského raja, údolím Hornádu prenikla až na Spiš, kde koexistovala s mladou (notovou) LNK a želiezovskou skupinou. Na severe prenikla až do Maľopolska, na juhu zasa až do horného Potisia. Jej importy, najmä v mladšom stupni, zaznamenávame až na Z Slovensku, v prostredí želiezovskej skupiny a na Morave, v prostredí vypichovanej keramiky. Ojedinelé importy šáreckého stupňa LNK na sídlisku v Bajči (želiezovský stupeň III.) a v Blatnom poukazujú na kontakty s územiami ležiacimi západne od JZ Slovenska, čo tiež potvrdzujú importy keramiky želiezovskej skupiny na moravských náleziskách.

Doložené sú intenzívne kontakty s územím Potisia. Importy vypichovanej keramiky (Horné Lefantovce, Krakovany, Zeleneč, Nitra-Mlynárce, Veľké Hoste) dokladajú tiež kontakty s územím Čiech a Moravy v tomto období. Iba okrajovo (Záhorská Bystrica) k nám vybieha skupina Sé-Wölbling. Samotná lengyelská kultúra tvorí 4 hlavné stupne, pričom Lengyel I. a Lengyel II. sú ešte radené do neolitu, ako jeho mladší úsek. Vlastná lengyelská kultúra je typická kombináciou rytého a maľovaného ornamentu. Stupeň Lengyel I. sa zvykne označovať ako stupeň Nitriansky Hrádok a rozšírený je až po stredné Považie, a na západe po dolné toky Ipľa a Hrona charakterizujú ho také významné lokality ako Nitriansky Hrádok-Zámeček a sídlisko s pohrebiskom a rondelom vo Svodíne. Ako prechodný stupeň medzi I. II. stojí skupina Santovka, s dominanciou širokého dvojlineárneho rytého ornamentu a žlto-bielym pastóznym ornamentom na červenom podklade. Stupeň Lengyel II. – Pečeňady, je typický bielou pastóznou maľbou na červenom podklade a často sa objavuje aj presekávanie okraja na keramike. Najvýznamnejšou lokalitou tejto fázy je rondel v Žlkovciach. Vývoj LGK napokon vyznieva vo fáze Moravany, ktorá tvorí prechodný stupeň k starému eneolitu. Podľa podobnosti keramiky fázy Moravany so staroeneolitickou skupinou Brodzany sa zdá, že táto fáza patrí už skôr do stupňa Lengyel III. Fázu Moravany tak možno chápať ako terminálny úsek klasickej lengyelskej kultúry s výskytom maľovania na keramike.

V mladšej dobe kamennej sa stalo ukladanie mŕtvych na vyhradené miesta s výbavou a milodarmi pravidlom. Najstaršie neolitické pohrebisko v sjednej Európe bolo objavené v maďarskom Mezőkővesd SV od Budapešti a datované je do východnej LNK (skupina Szatmár). V neolite sa pochovávalo na velkých pohrebiskách, ako aj v malých skupinkách a to ako mimo sídlisk, tak aj v rámci sídliskových areálov. Pre uplatňovanie určitého úzusu v pohrebnom ríte zrejme v neolite ešte neboli vyhranené jasné pravidlá. Mŕtvi sú ukladaní do regulérnych hrobov, ako aj do rôznych typu sídliskových jám. Popri kompletných kostrách sa vyskytujú aj neúplné skelety, alebo samotné lebky a kosti. Najrozšírenejšie bolo uloženi na boku v skrčené poloh, s rukami pred trupom, alebo pred tvárou. Zriedkavejšie sú nebožtíci uložení na chrbte.

Na východnom Slovensku sú najstaršie pohrebiská známe až z obdobia bukovohorskej kultúry. Prvé hroby boli objavené na sídlisku v Zemplínskych Kopčanoch. Celkovo 6 kostrových hrobov obsahovalo tenkostennú keramiku v počte 5-7 nádob uložených v blízkosti lebky, v niektorých hroboch boli čepieľky a stopy červeného farbiva. Najmenej v troch hroboch keramika poukazuje na generické väzby so skupinou Raškovce. Ďalších 18 hrobov pochádza zo sídliska v Šarišských Michaľanoch. Kostry boli uložené na boku v skrčenej polohe, jeden skelet spočíval na chrbte a mal pokrčené nohy. Aj tu sa zistili stopy po červenom farbive. V dvoch hroboch sa nachádzali spondylové šperky, v hrobe č.4 boli hore dnom dve nádoby a pri nohách päť rádiolaritových čepeľ. Nad kostrou kojenca v hrobe č. 5 spočívala menšia nádoba bez dna a masívna sekera z amfibolitu. Z iných lokalít bukovohorskej kultúry zatiaľ pohreby nepoznáme. Evidujeme ich až z nasledujúcej etapy potiskej kultúry. Zo sídliska v Čičarovciach evidujeme celkom 12 hrobových celkov, ktoré boli usporiadané v rade za sebou v smere SZ-JV a táto rada prechádzala cez pentagonálne rozložené sídliskové objekty. Medzi hrobmi sa vynímal objekt č. A/76, ktorý bol interpretovaný ako kultová šachta. Vo viacerých sídliskových objektoch sa nachádzali ľudské kosti a fragmenty lebiek, ktoré umožňujú uvažovať aspoň sčasti o praktizovaní sekundárneho pohrebného rítu, kedy boli ľudské ostatky rozrušované a z miesta ich primárneho uloženia sekundárne vyzdvihované a premiestňované. Okrem týchto hrobov sú ďalšími dokladmi pochovávania v období mladého neolitu na východe nášho územia tiež tri kostrové hroby z Oborína, ktoré kultúrne patria k neskoroneolitickej skupine Csőszhalom-Oborín a naznačujú už nástup nasledujúceho starého eneolitu. Na sídlisku vo Veľkých Raškovciach sa našiel zasa žiarový hrob, ktorý obsahoval črepy z nádoby kultúry s vypichovanou keramikou

Výrazným fenoménom sídliskovej štruktúry bukovohorskej kultúry je existencia výšinných sídlisk, ktoré v neolite zaznamenávame na celom území Karpatskej Kotliny iba skutočne výnimočne, známe sú však napr. z územia Čiech. Do roku 1999 bolo na teritóriu rozšírenia BK evidovaných až 17 výšinných sídlisk a to v Košickej kotline, Šarišskej vrchovine, na Spiši, v Rimavskej kotline a na území Slovenského krasu. V ich blízkosti sa nachádzajú aj nížinné osady. Výraznejšie stopy po fortifikáciách sa nezachovali, nevylučuje sa však možnosť existencie palisády na  týchto sídliskách. Existencia takého typu osídlenia je v zhode s predpokladom o zhoršení klimatických podmienok na prelome stredného a mladého neolitu a potrebou vyhľadávať zrážkovo výdatnejšie polohy. Do tejto schémy taktiež zapadá pomerne intenzívne osídlenie jaskýň v Slovenskom krase (Kečovo-Domica, Jasovská jaskyňa, Fajka, jaskyňa Háj, Kostrová jaskyňa, Silická ľadnica, Zbojnícka jaskyňa). Ďalšia silná enkláva osídlených jaskýň sa nachádza na území Spiša a Slovenského raja: Poráč-Šarkanova diera, Letanovce-Čertova diera, Smižany-Tri Skalky, Puklinová diera. Predpokladá sa pri tom, že sa nejednalo o súvislejšie osídlenie, ale o sezónne príbytky, navyše s možnosťou ich kultového využitia.

Skutočná renesancia v produkcii plastík nastáva v neolitickej fáze lengyelskej kultúry, primárne v okruhu MMK na Morave, kde sa odhaduje počet fragmentov a celých plastík na takmer 2500 ks, z prevalenciou ženských plastík – venuší. Sú stvárňované v stojacej, alebo v sediacej polohe, v tzv. adoračnom geste, kedy ruky vzpínajú ku nebesiam a hlava je vyvrátená dohora. Zo Slovenska je najznámejšia plastika ženskej venuše sediaca na hlinenom stolčeku, ktorá pochádza z Nitrianskeho Zámku-Zámečku. Nedávno publikovala E.Ruttkayová kolekciu drobných terakot zo Svodína, medzi ktorými sa nachádza aj časť podobnej sediacej plastiky s rukami vzopätými na hrudi. Čo sa týka potiskej kultúry, v Maďarsku je jej výtvarný prejav známy z mnohých lokalít, avšak z jej Slovenskej časti pochádza iba ojedinelý nález dolnej časti mužskej plastiky a fragment pravdepodobne ženskej figurky z Čičaroviec. Takmer kompletná postava roľníka nesúca veľkú misu sa našla v mladoneolitickom objekte v Oboríne. Vrchol umeleckého prejavu v období LGK predstavujú gynekomorfné nádoby tzv. typu Svodín, ktoré stvárňovali ženské postavy so sekundárnymi pohlavnými znakmi a zo zdvihnutými pažami. Pochádzajú zvlášť z eponymnej lokality Svodín, kde tvorili obsah hrobovej výbavy. Popri nich v lužanskej skupine evidujeme aj zoomorfné nádoby (Abrahám). Medzi pozoruhodné tvary tiež patria hlinené zvieracie oltáre, rovnako ako kvadratické dózičky s pokrievkami, v najväčšom počte pochádzajúce zo Santovky, ktoré sa interpretujú ako kultové predmety. 

S domestikáciou zvierat súvisí tiež markantný nárast výroby nástrojov z kostí, zubov, rohov a parohov zvierat. Oproti predchádzajúcemu mezolitickému obdobiu, kedy sa tieto materiály používali zväčša na lovecké náradie, v neolite slúžili na spracovanie textílií, koží, kožušiny, pleteniu sietí a k výzdobe keramiky, ale tiež k výrobe ozdôb. Najvyšší počet tvoria šidlá a ihly, špachtle, dlátka a kostené lyžičky na výrobu ktorých sa v prevahe používali dlhé kosti končatín drobných prežúvavcov, väčšie nástroje sa zhotovovali z kostí tura, alebo vysokej. Už v období mladého neolitu máme doklady, že ihly slúžili aj na tetovanie kože. Na zdobenie bukovohorkej keramiky sa používali na tento účel vyrobené kostené hrebene. Z kostí hovädzieho dobytka sa získaval polotovar na výrobu bruslí, ktoré sú známe už v tomto období. Parohovina sa používala najčastejšie na násady nástrojov, zo zubov a klov sa zhotovovali ozdoby a šperky. Z ostatných artefaktov sa v mladšej dobe kamennej objavujú predovšetkým šperky a súčasti odevov. Z nich prestížny význam majú ozdoby z mušlí typu Spondylus gaederopus, ktoré sa k nám v rámci diaľkového obchodu dostávali z oblasti Černomoria a Stredomoria. Vyrábali sa z nich terčovité závesky, náramky, pásové zápony či koráliky (Iža, Milanovce, Štúrovo, Bajč, Šurany, Hurbanovo, Nitra-Mlynárce, Veľký Grob, Blatné) zvlášť v dobe mladej LNK a želiezovskej skupiny. Na pohrebisku v Nitre tvoria spondylové šperky výbavu až v 10% hrobov. V období LGK sa objavujú ozdoby z tejto suroviny najmä ako koráliky (Svodín). O ich mimoriadnom význame pre neolitickú spoločnosť vypovedá aj výroba ich hlinených imitácií (Cífer-Pác, Bíňa). Rovnako exportným artiklom sú schránky mäkkýšov typu Dentalium, známe napr. z náhrdelníkov (Lengyel I.-Patince). Okrem toho zaznamenávame na náleziskách mušle druhu Unio, ktoré slúžili najmä ako potrava, ale sekundárne sa využívali aj na výrobu ozdôb.

Významný fenomén neolitickej hierofanie predstavujú kruhovité socio-kultové areály, spravidla so 4 až 6 vstupmi, pre ktoré sa vžilo pomenovanie rondely. Tieto monumentálne drevo-hlinité architektúry predstavujú vrchol demonštrácie náboženských tradícií stredodunajských roľníckych civilizácií. Ich invencia sa spája s lengyelskou kultúrou, odkiaľ sa tento zvyk rozšíril aj do komplexu kultúr s vypichovanou keramikou a kultúry s moravskou maľovanou keramikou. Ich priemer dosahuje od 30 do 230 m a spravidla je kruhový areál obkolesený jednou, alebo dvoma hrotitými priekopami a niekoľkými palisádami, prerušenými v miestach vstupov. Valové opevnenie u doteraz evidovaných areálov zatiaľ identifikované nebolo, aj keď vo východných Čechách (Třebovětice) sa jeho existencia predpokladá. Na Slovensku je aj vďaka leteckej prospekcii evidovaných vyše 50 rondelov, najmä na území JZ Slovenska, s prevahou zatiaľ možno všetky prípady datovať do stupňa Lengyel I. geograficky sa sústreďujú do povodia Dolnej Nitry, Žitavy a dolnej časti Považia. Zatiaľ jediný kompletne preskúmaný bol iba rondel v Bučanoch. Funkcia neolitických areálov sa zrejme pohybovala od miest zhromaždenia, cez kultové okrsky až po praveké observatóriá, v ktorých sa uskutočňovalo pozorovanie lunárnych a solárnych cyklov.

Pre problematiku dekódovania kultových javov neolitických populácií je dôležitá tiež hlinená plastika, ktorá sa objavuje už od najstaršieho obdobia kultúry s lineárnou keramikou. Ich frekventovaný výskyt v modeloch svätýň z územia Balkánu a východnej Európy potvrdzuje oprávnenosť ich prepojenia s mágiou a domácimi kultmi, a to prinajmenšom u samostatne stojacej plastiky. Líšia sa iba názory na spôsoby jej používania. Zarážajúca je ich častá fragmentárnosť, ktorá môže súvisieť s intencionálnou dekompozíciou, za účelom uvoľnenia ich duše a magickej sily. Podľa V. Podborského súviselo ich ničenie s deštrukciou príbytkov po dožití jednej generácie boli spolu s domom usmrtené aj ich symbolické amulety, ochrankyne domáceho krbu, aby ich magická sila prešla na nové miesto s novou soškou. Vzhľadom na to, že plastiky, kde dominujú najmä ženy sa objavujú takmer výlučne v sídliskovom kontexte, zjavne môžeme vylúčiť ich spojitosť s kultom mŕtvych, resp. kultom predkov. Výnimku snáď tvoria fragmenty zoomorfných a antropomorfných plastík nájdené v hroboch potiskej kultúry v Čičarovciach. Tu však treba pripomenúť evidentne kultový rozmer komplexu obytných aj hrobových objektov, ktorý odráža komplikovaný svet náboženských predstáv na prelome neolitu a eneolitu na severe Karpatskej Kotliny.