Paleolit (staršia doba kamenná) je v rámci európskej archeológie špecifickým obdobím. Počiatky jeho výskumu sú oveľa viac späté s prírodnými vedami (najmä geológiou a paleontológiou) ako v prípade mladších pravekých období. Výskum paleolitických lokalít aj z tohto dôvodu zvykne mať viac interdisciplinárny charakter ako výskum veľkomoravského hradiska či pohrebiska z doby bronzovej. V princípe platí, že vek lokality je nepriamo úmerný počtu a kvalite informácií, ktoré je možné z riadneho výskumu lokality vyťažiť. Ak teda môžeme pomerne komplexne zrekonštruovať život Keltov či neolitických roľníkov, o desiatky tisíc rokov staršie lokality poskytli oveľa menšie množstvo konkrétnych údajov. Ako to už v archeológii býva, významné lokality majú často polykultúrny charakter, t.j. na jednej lokalite je v stratigrafickom zázname zachytených viacero paleolitických kultúr. Preto sa niektoré z nich v ďalšom texte opakujú vo viacerých častiach, venovaných rozdielnym fázam či kultúram. Navyše, paleolitickému výskumu na Slovensku dlhodobo absentovala potrebná široká personálna základňa; dlhodobo sme sa učili od našich západných a severných susedov. Tradícia paleolitického výskumu je na Slovensku omnoho kratšia, jeho intenzita omnoho slabšia a kvalita publikačných výstupov neraz nižšia, čo spôsobuje isté medzery v stupni poznania paleolitického osídlenia územia Slovenska, aspoň v porovnaní s ostatnými krajinami strednej (nehovoriac o západnej) Európy. V poslednej dekáde je tiež viacero (aj významných) lokalít predmetom reinterpretácie a reklasifikácie, dôsledkom čoho je nový pohľad na charakter slovenského paleolitu.
Tento text je preto potrebné vnímať s vedomím nutnej miery jeho zjednodušenia, dynamiky vývoja názorov na najstaršie slovenské lokality, ako aj vedeckých techník spracovávania nájdených kamenných a kostených artefaktov.

Základným predpokladom štiepania je vhodná surovina. Charakteristickou vlastnosťou vhodnej kamennej suroviny musí byť vysoký obsah kremíka, ktorý má za následok lastúrnatý lom, vhodný na výrobu kamenných nástrojov. Práve kvôli kremíku tieto suroviny nazývame silicity. Vďaka svojim prírodným podmienkam a geologickým procesom Slovensko disponuje veľkým množstvom vhodnej kamennej suroviny – tá najkvalitnejšia mu však chýba. Najvyššiu kvalitu majú rôzne druhy pazúrikov, primárne zdroje ktorých sa nachádzajú v kriedových útesoch severnej Európy. Ak teraz myslíte na biele kriedové útesy Anglicka, myslíte správne – pazúriky sa však nachádzajú aj na pobreží Dánska, Nemecka či Francúzska. Vďaka pohybu ľadovcov, ktoré pri svojom raste pred sebou tlačili masy hornín, boli do dnešných sekundárnych polôh pazúriky premiestnené v studených obdobiach dôb ľadových. Južný okraj ich výskytu (severná Morava, južné Poľsko) teda približne kopíruje maximálny zásah zaľadnenia. Rôzne druhy pazúrikov sa však vyskytujú aj bližšie k Slovensku. Známe sú napr. pazúriky z oblasti Krakowa či iných poľských lokalít. Ich súčasná biela farba je dôsledkom patinovania, ktoré zároveň predstavuje – hoci nie dokonalý – dôkaz paleolitického veku industrie. Vráťme sa však na Slovensko. Západné Slovensko (oblasť bradlového pásma, najviac okolie Nemšovej a Vršatca) bolo od praveku zdrojom kvalitnej silicitovej suroviny – radiolaritu.

Nositeľom všetkých stredopaleolitických kultúr na území dnešného Slovenska bol Homo neanderthalensis, známy neandertálec. Paradigma pohľadu na neandertálcov sa v priebehu posledných 150 rokov zásadne zmenila. Od viktoriánskych predstáv tvora, ktorý mal rovnako blízko (a možno bližšie) k opici ako k človeku sa v 20. storočí dostávame k čoraz plastickejšiemu obrazu neandertálca, ktorý v neľahkých podmienkach európskych dôb ľadových prežil viac ako 150.000 rokov. Čo to je oproti nám, ktorí sme v Európe len nejakých 40.000 rokov! A to ešte nepovedala posledné slovo genetika, aktuálne závery ktorej naznačujú istý podiel neandertálskej DNA v našich bunkách. Základnú antropologickú charakteristiku neandertálca si zo školských učebníc pamätá snáď každý z nás. Nižší vzrast, kratšie a svalnatejšie končatiny a iný tvar lebky s výraznými nadočnicovými oblúkmi sa nám nemohol nevryť do pamäte. Tých rozdielov je, samozrejme, viac. Stredný paleolit na Slovensku môžeme rozdeliť do troch fáz. Do prvej, podľa najnovšej literatúry, radíme lokality, menované v časti o najstaršom osídlení Slovenska.

Z otvorených lokalít na západe Slovenska sa k strednému paleolitu priraďujú Zamarovce (známe od čias medzivojnovej republiky, súbor nestratifikovaných lokalít na Myjavskej pahorkatine (napr. Hlboké, Sobotište, Osuské). Pomerne krátko známe lokality v Trenčianskej kotline (Trenčianska Turná – Hámry či Mníchova Lehota, polohy Stráže a Biele hliny) dopĺňajú celkový obraz stredopaleolitického osídlenia západného Slovenska. Lokality situované v oblasti hornej Nitry (Prievidza – Mariánsky vŕšok a Žabokreky nad Nitrou) v strednom paleolite mohli sprostredkovať kontakt so stredným Slovenskom s jeho bohatými zdrojmi dobre štiepateľných limnosilicitov. Oblasť s kvalitnou surovinou, prirodzene, nemohla ostať mimo záujmu neandertálcov, a tak sa v Žiarskej kotline opäť stretávame s lokálnou koncentráciou nálezísk, napr. v obciach Lutila, Bartošova Lehôtka či samotný Žiar nad Hronom. Mladšiu fázu stredného paleolitu na východnom Slovensku okrem uvedenej Hôrky – Ondreja zastupujú nálezy z Nižného Hrabovca, Banského či Soli.

Z okolia Piešťan pochádza viacero szeletienskych nálezísk – zo spomínaných Moravian nad Váhom je szeletienu prisudzovaná ešte poloha Rumné, z neďalekej Banky poloha Škarbalová či lokality v okolí Modrovky. Z otvorených lokalít  (t.j. nie z jaskýň) sú ešte z čias medzivojnovej republiky známe Zamarovce pri Trenčíne (ktoré však v súčasnosti niektorí autori priraďujú k stredopaleolitickému micoquienu). Ďalšie náleziská z regiónu Trenčína tradične reprezentujú Trenčín IV so svojou nevýraznou industriou a Ivanovce (tí, ktorí cestujú vlakom medzi Novým Mestom nad Váhom a Trenčínom si túto dominantnú polohu nemôžu nevšimnúť) či nedávno objavené lokality pri Trenčianskej Turnej či Trenčianskych Tepliciach, ktoré zrejme možno stotožniť s údajmi Juraja Bártu o nálezoch krásnych listovitých hrotov v susednom Kolačíne (dnes časti mesta Nová Dubnica). V súčasnosti neexistujúci sprašový profil vo Vlčkovciach vo svojich spodných vrstvách poskytol bohaté nálezy, rovnako klasifikované ako szeletienske. Nálezy listovitých hrotov a príslušnej kamennej štiepanej industrie, zrejme patriace szeletienu, poznáme aj z oblasti Trnavskej pahorkatiny (napr. Boleráz). Z východného Slovenska sú jednotlivé nálezy listovitých hrotov známe z Veľkého Šariša, Poše, Kečova či Tibavy, ich kultúrna klasifikácia však nie je jasná. Nálezy zo slovenských jaskýň Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši a Čertova pec pri Radošine, pôvodne označované ako szeletienske boli nedávno preklasifikované ako stredopaleolitické, pravdepodobne náležiace micoquienu.

Gravettien, ktorý predstavuje kultúrny a technologický vrchol paleolitického osídlenia strednej Európy, je v našom prostredí datovaný do obdobia približne pred 28.000 až 21.000 rokmi. Sídlisková štruktúra prakticky kopíruje toky hlavných riek, čo znamená, že gravettienska ekonomika bola založená na love zvierat, ktoré údolia riek využívali ako prirodzené migračné trasy. Dominantným lovným zvieraťom bol samozrejme mamut (lov ktorého v sebe zrejme zahŕňal aj nadstavbové javy), avšak bežne sa lovili aj soby, kone, zajace či líšky. Gravettienske sídliská vytvárali v určitých oblastiach koncentrácie, ktoré boli od seba vzdialené približne 80 – 100 km. V staršom období gravettienu – pavloviene, typickom najmä pre južnú a východnú Moravu, dolné Rakúsko a sčasti južné Poľsko – pozorujeme až extrémnu koncentráciu pozostatkov osídlenia na top lokalitách ako Dolní Věstonice, Pavlov či Předmostí pri Přerove. V mladšej fáze gravettienu sme zas svedkami rozvoľnenejšej sídliskovej štruktúry, centrá s desiatkami tisíc artefaktov a početnými dokladmi umenia zanikajú a typickými sa stávajú relatívne menšie stanice

Práve z Moravian nad Váhom pochádza najstarší doklad pravekého umenia na Slovensku – Moravianska Venuša. Jej história je prinajmenšom rovnako záhadná ako jej súčasnosť. Údajne bola nájdená koncom 30.-tych rokov 20. stor. pri orbe v okolí Moravian, pravdepodobne na lokalite Podkovica. Dlhšie sa považovala za stratenú, až kým ju koncom 60.-tych rokov na Slovensko nedostal od L. Zotza J. Bárta. Moravianska Venuša je ikonickým oknom do sveta mladopaleolitického umelca a príspevkom Slovenska k svetovým dejinám pravekého umenia. Z vykradnutého náleziska v Banke pochádzajú špičkové nálezy gravettienskych štiepaných pazúrikových nástrojov, ktoré sú však odbornej obci asi navždy stratené. Viac či menej početné náleziská kamennej industrie, zistené povrchovým prieskumom a zberom sa vyskytujú vo viacerých obciach moravianskeho sídliskového areálu. Druhou, pomerne nedávno objavenou koncentráciou gravettienskych lokalít je Trenčianska kotlina. Dlhodobou známou lokalitou sú Zamarovce, z ktorých mladšia časť industrie pochádza z gravettienu. Náleziská na pravom brehu Váhu zastupuje ďalej významná lokalita v Trenčianskych Bohuslaviciach, z ktorej okrem ikonického dvojhrotu pochádza vysoký počet artefaktov. Kamenná štiepaná industria sa nachádzala v troch vrstvách, ktoré boli v posledných rokoch datované pomocou 14C do obdobia pred 22.000 – 24.000 rokmi.